Podujatia s Heinzom Grillom

Meditačné obsahy č. 90. 91, 92, 93

Meditačný list č. 90:

Kedy a za akých predpokladov sa meditácia rozvinie do podoby daru pre svet, pre vesmír a pre ľudstvo? Najskôr sa táto otázka dá zodpovedať tým, že cvičiaci si sprítomní, že nevykonáva meditatívnu aktivitu pre seba, ale pre väčší celok. Vlastný egoizmus s jeho túžbami a so zakrádajúcim sa pudom sebazáchovy je však úžasne dynamickou zväzujúcou silou, ktorá sa nedá ľahko rozpoznať, ani sa nedá ľahko zvládnuť a prekonať. Dosiahnutie úspešnej meditácie si bezpodmienečne vyžaduje dlhšie trvajúce školenie, ktoré je v súlade s čo najušľachtilejším a vysoko postaveným cieľom.

Otázka, kedy sa meditácia skutočne stáva darom pre svet, sa z technického pohľadu dá zodpovedať veľmi jednoducho. Každý, kto svoje myslenie dokáže utvárať slobodne, kto je schopný pôsobiť na svoje pocity slobodne od tela a súčasne toto myslenie dokáže naplniť obsahom, obohacuje každú súčasť sveta, vesmíru, samého seba a svojich spoluobčanov. Dokáže éterické sily nie iba dávať, ale ich dokáže opäť uvoľniť z ich uzatvorenia, ktoré vzniká vďaka väzbám. Pokiaľ ide o tieto technické okolnosti, je preto možné objasniť univerzálnu a dávajúcu realitu meditácie v niekoľkých vetách. A predsa, ak cvičiaci neuskutočňuje dostatočnú bádateľskú prácu o pomeroch v duši a o pojme éterické telo, nie je ľahké porozumieť týmto vetám. Pre človeka povrchne cvičiaceho meditáciu ostáva tajomstvom, kedy a kde panujú pomery, ktoré sú určované egoizmom a kedy sa zas ukazujú tie svetlé procesy meditácie, ktoré pracujú ako dar pre svet a pre ducha. (1)

Skúmanie éterického tela z hľadiska pojmov a nakoniec prostredníctvom pozorného empirického výskumu predstavuje dôležitý základ pre každú meditačnú prax. Nemali by sa používať žiadne pojmy, ktoré nie sú dostatočne spracované a privedené do reality. Ak človek hovorí o éterickom tele niekomu druhému, napríklad v kruhu kolegov, a nevydobyl si ešte predstavu založenú na odbornosti, vytvára vo svojom okolí bytosti, ktoré vo vonkajšom zmysle vyvolávajú odcudzenie a antipatiu a v duchovnom zmysle vytvára, presne vzaté, jemné nespojené silové prúdy, ktoré subtílne vyvolávajú procesy štiepenia a rozkladu v medziľudskej vzájomnosti. Ezoterické reči bez hlbšieho vzťahu vytvárajú dezintegrujúce formy, ktoré majú väčšinou temný a zatieňujúci charakter. Pokiaľ človek sám nepreskúma pojmy dostatočne a nevyvinie sa k prvému vnímaniu, je lepšie poukazovať na referencie a citácie. V serióznom duchovnom školení by nemalo nastať nijaké ezoterické privlastňovanie si pojmov.

Pre nasledujúcu meditáciu má éterické telo naďalej slúžiť ako pojem na skúmanie, a tiež ako praktický objekt skúmania samotného. Éterické sily sú neprestajne v pohybe. Nikdy nedospievajú do stavu ticha. Ak by vo svojej pohybovej aktivite zatuhli, vykĺzli by do stavu bez života a umierali by v hmote. Éterické sily sú preto ťažko vnímateľné, lebo sa nedajú pozorovať ako nejaký daný stabilný predmet. Éterické sily sú neprestajne v pohybe, vyznačujú sa pohyblivosťou. Étery pôsobia z periférie k centru a od centra k periférii. Tieto krátke vety majú slúžiť pre meditáciu.

(1) Forma žiadostivosti, ktorú je také ťažké prekonať; porovnaj k tomu Bhagavad Gíta III, 43:

evaṁ buddheḥ paraṁ buddhvā saṁstabhyātmānam ātmanā

jahi śatruṁ mahābāho kāmarūpaṁ durāsadama

„Tým, že k tomu najvyššiemu vyrastieš prostredníctvom porozumenia, ktoré stojí nad usudzujúcim rozumom, a tým, že vycvičíš silu Ja prostredníctvom (nižšieho osobného) ja, aby si ho posilnil a utíšil, zabi, ó, Ty silou vyzbrojený, tohto nepriateľa v podobe žiadostivosti, ktorá sa dá tak ťažko premôcť." (podľa Šri Aurobinda)

Meditačný list č. 91:

Nasledujúci obsah textu môže slúžiť na štúdium k meditácii a na zaoberanie sa s dvomi veľkými pohybmi, ktoré éter vytvára v človeku:

Rudolf Steiner: Duchovná veda a terapia, GA 313, Fabula, s. 31-33

Pri tomto štúdiu majú prebiehať pozorovania a úvahy o človeku, ako je postavený do vzťahu k svetelnému a tepelnému éteru. Ako silno a v akej forme pôsobia dnes u človeka oba vrchné étery? Pristupujú k človeku v dostatočnej miere účinnosti? Dokáže človek dostatočne prijímať teplo a svetlo?

Tieto pozorovania majú prebiehať nepredpojate a majú mať konkrétny textový obsah. Výsledok cvičení, ako už bolo často uvedené, sa nikdy nemá získavať pomocou špekulácií. Pozorovania, reflexie, opakovania a citové vnemy majú deň čo deň sprevádzať cvičenie. Hodnotné je, ak ašpirant na ceste začína s pokojným nastavením, že sa musí naladiť na neznáme a neviditeľné pole vnímania.

Meditačný obsah č.92 - 26.6.2021

Podobne ako udáva Rudolf Steiner v texte minulej meditácie, nemá sa svetelný éter zameniť za fyzikálnu formu javu. Éterické sily sa denne menia a v žiadnom prípade nesmieme povedať, že dni bohaté na svetlo, ako sú v súčasnosti okolo letného slnovratu, by mali veľmi veľa svetelného éteru. V princípe nesmieme z fyzikálneho javu bezprostredne odvodiť, čo sa deje na najbližšej vyššej rovine. Oveľa viac sa pri usudzovaní o nejakej veci má myslieť opačne. Éterické pomery podliehajú vlastným zákonom. Ich štúdium predpokladá síce procesy vnímania fyzického diania, avšak samotné fyzické kritériá by nemali slúžiť pri hodnotení éterov. Cieľom meditácie je bezprostredne vidieť a zisťovať tajomstvá vo svetovom stvorení. V antropozofických kurzoch sa často články, ako ľudské Ja, astrálne telo a éterické telo, hodnotia podľa komparatívnych pozorovaní, a tým sa odvodzujú od fyzických procesov. Vnímanie a nazeranie vyšších entít predpokladá určité myšlienkové obsahy a dlhšie trvajúcu koncentráciu, s dobre vedeným a pokojným vedomím.

Rozdiel medzi odvodeným výskumom poznatkov a medzi bezprostredným nahliadajúcim skúmaním je v tom, ako človek vyžaruje na okolie a na celok, a je veľmi veľký. Hoci odvodené poznatky nie sú zakázané, mali by sa však ako také aj hodnotiť, lebo skoro vždy nesú omyl jemných emocionálnych prímesí. Avšak samotné poznanie nesmie byť ovplyvnené v žiadnom prípade zo strany tela, ani pocitov. Ak je získané bezprostredným videním, prebudia sa sily, ktoré budú vnímané a rozpustia sa akékoľvek negatívne okolnosti väzieb, ktoré spravidla obaľujú objekty sveta.

Sily svetla a tepla pôsobia z vesmíru zvonku dovnútra a zhora nadol, teda z periférie k centru. Tento smer pohybu, hoci vždy ostáva v aktívnom prúde, nikdy sa nemôže obrátiť. Sily tepla a svetla nemôžu pôsobiť zvnútra von.

Je priaznivé, keď si človek toto smerovanie pohybu najskôr predstaví, aby videl oba tieto étery. Aby sme stanovili ešte aj ďalšie kritériá - tepelný éter pôsobí usporiadavajúco, modelujúco, tým najjemnocitnejším a nie zatieňujúcim spôsobom obaľuje, zatiaľ čo svetelný éter mocne spôsobuje tvorbu štruktúr u rastlín aj u ľudí. Sily svetelného éteru diferencujú a dávajú obrysy ladného charakteru.

Ako pôsobia dnes na ľudí tieto sily, ktoré v skutočnosti nielenže predstavujú svetlo, ale majú aj tú najlepšiu kvalitu? Ich kozmický charakter sa prejavuje v modrastých tónoch. Od tepla po svetlo sa odtieň modrej obmieňa od tmavších po svetlejšie odtiene. Ak sa tieto étery veľmi dobre dokážu prejaviť v ľudskej aure, je to však veľmi zriedkavý prípad, môžu sa objaviť zlaté éterické štruktúry. Zlatisté javy sú vidieť iba u veľmi múdrych a transformovaných ľudí.

Otázka, ktorá bola položená ako podnet v minulom meditačnom liste, ostáva tá istá. Spomínané kritériá môžu v nasledujúcom týždni doplňujúco inšpirovať a obohatiť cvičenia.

Cvičiaci by mal vynaložiť úsilie, nie iba ako konečný platný výsledok, že niečo videl alebo nevidel, ale stále viac by sa mal snažiť to, čo vnímal, aj popísať.

Aká forma a ktorý úkaz pôsobí na človeka? Ako vyzerá? Dá sa už aj popísať v zmysle nadzmyslového vnemu?

Väčšina ľudí sa vyhýba takémuto intenzívnemu vnímaniu a namiesto toho popisujú fyzickú alegorickú realitu. Nakoniec sa pokúšajú z fyzickej reality usudzovať na tú éterickú. Cvičiaci by preto mal explicitne dbať na tieto jemné rozdiely medzi bezprostredným vnímaním a medzi jednoduchým tvorením si záverov.

Pramene:

Heinz Grill, Bytostné tajomstvo duše:

Objekt sa sám odhalí

„Tým, že človek napodobí objekt v myšlienkach, vydáva sa do roviny, na ktorej už pohľad nie je vychyľovaný fyzickým zmyslovým objektom. Táto činnosť spomienok môže predstavovať prvý základ vnímania éteru. – Druhý význam spočíva v tejto spomienkovej aktivite. Malo by byť zdôraznené, že toto rýdze zhliadanie nadzmyslových síl nenastáva zo subjektívnych dispozícií človeka, ale celkom z jeho schopnosti pozorovať objekt, spomínajúc ho opäť zreprodukovať a napokon ho preniknúť určitou myšlienkou. Objekt totiž práve pomocou myšlienky, ktorú mu človek pripojí, bude pozdvihnutý do určitého slnečného stavu. Cvičiaci sa už viac nesnaží objekt uchopiť svojou vôľou, ale intenzita celej prípravy a tvorby koncentrácie na objekt mu dovolí nakoniec slobodnejšie zažiariť vo sfére. Takýmto spôsobom bude cvičiaci vo svojej pocitovej mysli pokojnejší a objekt sa začne ticho sám od seba otvárať, alebo lepšie povedané, odhaľovať. Vďaka fáze koncentrácie žiari oproti mysli pozorujúceho. Takto cvičiacemu človeku prichádza v ústrety určitý druh spätne žiariaceho, citlivého a slobodného citového vnemu svetla." (s.112)

Rudolf Steiner, Goetheho svetonázor, GA 06:

Goethe a jeho zahĺbenie sa do života prírody

„Logické neprestajne pokračujúce tkanie radu myšlienok bez zahĺbenia sa do skutočného života a tvorby prírody mu (Goethemu) pripadalo ako neplodné. Pretože sa cítil byť prírodou vnútorne prerastený. Vnímal sa ako živý článok prírody. To, čo v jeho duchu vzniklo, to, podľa jeho názoru, príroda nechala v ňom vzniknúť. Človek sa nemá postaviť do kúta a veriť, že by tam sám zo seba dokázal splietať tkanivo myšlienok, ktoré by tým objasnili podstatu veci. Mal by neprestajne nechávať cez seba pretekať prúd svetového diania. Potom by cítil, že svet ideí nie je ničím iným, než tvorivou a činnou mocnosťou prírody. Nebude chcieť stáť nad vecami, aby o nich dodatočne premýšľal, ale hlboko sa vhrabe do ich hlbín a vynesie z nich to, čo v nich žije a pôsobí. – K takémuto spôsobu myslenia viedol Goethe svoju umeleckú prirodzenosť." (s.47)

Meditačný obsah č.93

Pri bezprostrednom zrení objektu sa cvičiaci pozdvihne svojím vedomím z fyzického lipnutia a vydá sa do ľahšej, odpútanejšej sféry koncentrácie. Toto vedomie sa rozvíja v tepelnoéterickej a svetelnoéterickej jemnocitnosti. Naozaj sa odpúta od tela a zdržiava sa v éterickom prostredí, prinajmenšom v momentoch vnímania.

S každým cvičením sa jedinec posúva do novej reality. Položí si tam svoje základy a zdržiava sa tam, ako hovorí Rudolf Steiner, vyjme všetko to, čo v tejto skutočnosti žije a pôsobí. (pozri posledný meditačný list „Goethe a vnorenie sa do života prírody").

Slobodu od tela si musí cvičiaci pripustiť pomocou disciplíny a rozhodnosti. Mnoho ľudí sa robí závislými na všetkých možných emóciách a prinesených rozpoloženiach duše, a preto vôbec nedokáže vstúpiť do slobodnej, mysliacej a koncentrovanej činnosti vedomia. Jedna účastníčka povedala, že sa nedokáže rozhodnúť pre nejakú prácu, lebo vo svojej vlastnej mysli cíti určité nechcenie. Myslela si, že rozhodnúť sa dá aj vtedy, ak v rámci emocionálnych vnemov je prítomná aj zreteľná vôľa pracovať alebo konať. Aký veľký omyl sa črtá v tejto determinácii závislej na tele! Na meditačnej ceste musí cvičiaci zanechať všetky emocionálne vôľové predpoklady a v pravom slova zmysle sa ich musí zbaviť a pozdvihnúť sa z nich. Subjektivitu, v ktorej sú chcenie a emocionálne reakcie uväznené, si v žiadnom prípade nesmieme zameniť s takzvaným Ja-svojbytím a ďalej ani s duševnou realitou. Sú to závislosti pripútané na telo a zabraňujú cvičiacemu v prirodzenej tendencii vzchopiť sa ku slobode a k vyšším schopnostiam vnímania. Aby cvičiaci dokázal do istej miery intenzívnejšie a slobodne pristúpiť k objektu, potrebuje sa rozhodovať úplne nezávisle od zdravia tela, od predpokladov vôle subjektívneho charakteru a od všetkých emócií. (1)

Mohlo by znieť čudne a veľmi dominantne, keby sme povedali, že prácu, ktorá je povinnosťou, treba urobiť, či niekto chce alebo nechce. Cieľ, ktorý sa má dosiahnuť alebo práca, ktorá je nevyhnutná ako povinnosť, si vyžaduje rozhodnutie, a to musí často nastať nezávisle od telesných určujúcich pomerov. Kto na duchovnej ceste tohto druhu nevykoná sebaprekonanie a necháva sa závislým od vlastnej vôle, ktorá je zakorenená v základoch žiadostivostí svojej lipnúcej citovej mysle, nemôže v meditácii dosiahnuť žiadne trvalé pokroky a užitočné zrenie. Vždy bude uzávery považovať za výsledok a tie vôbec nebudú poskytovať pravé poznatky o prapôvodných súvislostiach vo stvorení. (2)

Meditačná úloha minulého a predminulého listu sa zaoberala vnímaním súčasnej situácie a éterickými pomermi, v ktorých dnes človek stojí. Ako pracujú svetelné a tepelné kvality na človeku? Sily tepla a svetla vo svojom formovaní skutočne už viac naňho neprichádzajú dostatočne utvárajúc formy, formotvorne. Éterické telo slabne, pretože už nedokáže pôsobenia prichádzajúce z kozmu prijímať alebo iba ešte obmedzene. V zásade sa táto tendencia javí ako povážlivá a poukazuje na vleklé a stále hlbšie uväznenie v tele, ktoré sa musí prejaviť patologickými fenoménmi.

Pre nasledovné meditácie si treba túto podstatu rozhodnutia v prežívaní zvedomiť v jeho nosnom význame. Ďalej sa zdá dôležité, aby údaje o súčasnej a nasledujúcej situácii tepelných a svetelných síl, ktoré už viac nezostupujú správne na človeka, neostávali iba ako informácia, a tým by to človek považoval za vybavené, ale majú slúžiť ako ďalšie podnety na skúmanie a pozorovanie. Ako skutočne vyzerá obraz človeka vo vzťahu ku kozmu a k svojmu okoliu, k silám svetla a tepla, presnejšie vzaté, k éterickým silám? Meditácia nemá predstavovať iba konštatovanie, že človeku chýba dostatok tepelných a svetelných síl, ale oveľa viac sa musí cvičiaci učiť popísať tento obraz, ako nadzmyslovo vyzerá, a to nie iba na viditeľných javoch, ale na nadzmyslových javoch.

Meditačná úloha preto znie: Ako sa dá popísať obraz svetelných a tepelných síl, ktorý by chceli pracovať na človeku v tomto stave ich nedostatku alebo pri ich nedostatočnom zasahovaní?

Pramene na prehĺbenie:

(1) Pozri – Bhagavad Gíta. V zásade Bhagavad Gíta popisuje prekonanie vôle pomocou vyššej potrebnej cieľovej perspektívy a povinnosti.

Bhagavad Gíta III, verš 19:

tasmād asaktaḥ satataṁ kāryaṁ karma samācara
asakto hy ācaran karma param āpnoti pūruṣaḥ

„Preto konaj vždy dielo, ktoré musí byť urobené (pre dobro sveta - lokasaṁgraham – ako bude ďalej uvedené), bez lipnutia! Lebo konaním bez lipnutia človek dospeje k Najvyššiemu."

Bhagavad Gíta III, verš 43:

evaṁ buddheḥ paraṁ buddhvā saṁstabhyātmānam ātmanā
jahi śatruṁ mahābāho kāmarūpaṁ durāsadama

„Tým, že vyrastieš k Najvyššiemu pomocou porozumenia toho,
čo stojí nad Tvojím usudzujúcim rozumom
a vycvičíš si moc na samovoľné chcenie,
aby si ho učinil pevným a tichým pomocou rozhodnosti,
zabi, ó ty na silu chudobný, tohto nepriateľa v podobe žiadostivosti,
je to tak ťažké pochopiť!"

Takzvané nižšie ja sa často ukazuje v podobe uväznených pomerov vôle.

(2) Rudolf Steiner, Antropozofia, psychozofia, pneumatozofia, GA 115, s. 172:

„Pravda vo vzťahu k postupu ľudskej kultúry, ako aj jednotlivého ľudského života je povinnosťou, a preto je človek nútený o pravdu sa snažiť a svoj život žiadostí odsúvať.
Pretože rozhodnutie o pravde nezáleží na ňom, núti nás pravda svoj život žiadostí odsúvať.
A to musíme tiež pokojne robiť počas snaženia sa o pravdu.
Snaha o pravdu je preto v podstate základom toho, čo najviac odsúva správnou mierou naše sebavedomie."

O spoločných stretnutiach a cvičeniach duše

Podujatia s Heinzom Grillom   <  späť

Imunitný systém je možné trénovať

Uverejnené 1. júla 2021 na stránke Heinza Grilla:

https://heinz-grill.de/immunsystem-seele-begegnung/

Imunitný systém potrebuje výzvy

Problematika, ktorá v dnešnej dobe korony nastupuje, je, že väčšina ľudí zo strachu z nakazenia redukuje medziľudské kontakty, sťahuje sa, a tým už viac nečelí prirodzeným výmenám. Známe je, že učitelia, ktorí pracujú v školách a stretávajú sa s deťmi a s ich mnohorakými prechladnutiami a infekciami, nepodľahnú tak ľahko ochoreniu. Homeopatia a rovnako aj mnohé odvetvia prírodného liečiteľstva poznajú rozdiel medzi chronickými chorobami s degeneratívnym priebehom a medzi akútnymi zápalovými reakciami. Akútny zápal, zvlášť na periférii, na pokožke alebo v nosohltane, môže často vážnejšie vleklé chronické ochorenie uvoľniť a priviesť ho na cestu liečenia. Čím periférnejšie nastupuje nejaké reumatické ochorenie, tým ľahšie ho môže patológ vyhodnotiť. Ochorenie veľkých kĺbov je väčšinou zakorenené veľmi hlboko v tele a poukazuje na slabo zasahujúci imunitný systém.

Tým, že sa mnoho ľudí chce pred akútnymi zápalmi chrániť a vyhýba sa im pomocou veľmi otázneho očkovania, netrénuje dostatočne svoj imunitný systém a procesy, ktoré by inak museli prebiehať na periférii, sú mnohonásobne odvádzané oveľa hlbšie do vnútorných orgánov. Očkovanie proti korone má preto veľmi otázny charakter, lebo v krvných cestách vyvoláva tvorbu protilátok, čo však na sliznice nemusí nevyhnutne mať účinok zabezpečujúci úspech v zmysle prvej prirodzenej obrannej reakcie. Očkovania proti ochoreniam dýchacích ciest sa preto neodporúčajú. Získavanie kondície slizníc a ich schopnosť sekrečnej obrany pomocou protilátok sa musí posilňovať pomocou stretnutí. Celkom obyčajne tak môže vzniknúť prirodzené rozvinutie imunitnej schopnosti odozvy pomocou vyrovnávania sa s baktériami a vírmi niekoho iného.

Vyrovnávanie sa s negatívnym

Avšak jednotlivý človek môže svoj imunitný systém ďalej cvičiť v zmysle stupňujúcich a vzrastajúcich procesov vývinu vedomia. Lekár Pettenkofer v Mníchove poskytol jeden z najskvelejších príkladov v histórii, keď pred študentmi vypil pohár vody s plávajúcimi baktériami cholery, ktoré mu dal k dispozícii Robert Koch. Patogénom čelil statným a silným vedomím a zostal absolútne nepoškodený.1 Stret s baktériami a vírmi sa udial na rovine tela. Ale pre človeka je možné vybudovať si také vedomie, ktoré sa účinne vzoprie proti nákaze a bude mať imunitu proti možnému nebezpečenstvu.

Kto by si predsa len chcel dostatočne cvičiť svoju schopnosť imunitnej odozvy, musel by sa stále znova a znova vyrovnávať s negatívnymi javmi, s traumami, záťažami alebo všeobecne s takzvaným zlom v miere pre neho únosnej. Duchovný pohľad vidí chorobu menej ako patogénny zárodok, ale skôr vidí prapôvodnú silu, ktorá tento patogénny zárodok oživuje a robí ho účinným. Nie vírus, ktorý nakazí telesnú rovinu, ale všetky tie sily, ako napríklad sugescie materialistickej doby, náboženské slepé uličky, medziľudské projektívne agresie, vzájomné ublíženia, vzťahy chamtivosti a podmaňovania v ľudskej vzájomnosti svojou nemorálnosťou podporujú choroby, roznecujú víry a neprospešné baktérie a nakoniec je človek celkom zamestnaný obranou proti mikroorganizmom. Keby bol svet morálne neporušený, keby vo vzťahoch nevládli žiadne mocenské zásahy a v hospodárskom kontexte by boli na dennom poriadku otázky rozvoja bez manipulovania, tak by mal každý jednotlivý občan prirodzené zmysluplné výzvy a nemusel by hrať osudovú hru s ochrannými rúškami a s blokovaním kontaktov. Prostredníctvom trvalých vývojových požiadaviek s prirodzeným a radostným charakterom by získal individuálne priaznivý stav imunity.

Dôvody nesprávnych ochranných reakcií

Musíme sa opýtať, prečo sa samotné ľudstvo oberá o mier, o prirodzené zdravie a samé seba vystavuje tlaku falošného pocitu ochrany s veľkou mierou izolácie? Skutočnosť, že práve nedostatok vzťahov a izolácia, ktorej sú ľudia vystavení, spôsobuje horšie choroby, nie je už potrebné ani objasňovať. Jednu z príčin nesprávneho pocitu ochrany a chuti stiahnuť sa dnes tvorí slabosť v zmysle takzvanej pratvorivej sily; to je tá sila, ktorá súvisí s primárnou nervovou substanciou, teda so silou nervov človeka. Je to v istom zmysle základ nervového systému pre zmysluplné, usporiadané stretnutia so životom a s ľuďmi, stretnutia s porozumením. Je to nosná sila, moc, určitý druh stability. Pratvorivá sila sa dá charakterizovať aj ako najvnútornejšia sila vzpriamenia sa k morálke. Čo sa rozumie pod pojmom morálka? Je to sila konania verného pravde, ktoré sa nesmie hodnotiť podľa čisto subjektívnych kritérií, ale je zapasované do objektívnych nevyhnutností. Kto napríklad dokáže najnaliehavejšie a najnevyhnutnejšie povinnosti klásť vyššie, než svoj egoistický prospech, a dokonca než svoje zdravie, dokáže vysoko morálne konať. Je to tiež konanie v úcte a dôstojnosti voči blížnym, ako aj voči sebe samému a svojmu etickému životnému postoju.

Druhá príčina nesprávne adaptovanej imunitnej odpovede spočíva vo vzrastajúcom strachu z neznámeho, z takzvaného duchovného, alebo všeobecne vyjadrené, strach stať sa nezávislým, vyšším, celostným Ja-svojbytím. Umelá inteligencia sa vo svojom výskume a vývoji odvoláva na logické, ale predsa veľmi materiálne rozvíjané procesy myslenia, ktoré sú nakoniec vyvinuté strojom a sú rozličnými spôsobmi reprodukované. Z niečoho, čo je doteraz známe, vznikne nový, ale v zmysle génov predsa len rovnaký potomok. Všetko nové teda nie je skutočne individualizované, ale sa iba reprodukuje v nových variáciách a vonkajších formách. Jadro však ostáva stále rovnaké. Otázka vývinu, ktorá je však pre zdravý tréning imunitného systému tak dôležitá, sa umelou inteligenciou eliminuje.

Ako povedal Goethe:

A pokiaľ to nemáš,
toto: umri a povstaň!
Si iba mútny hosť
na temnej Zemi.

v básni „Blahoslavená túžba" (1817) 

Spirituálne aspekty

V istom zmysle strach pred neznámym posmrtným životom ženie človeka stále ďalej k javom umelej inteligencie. Ak by dnes mal ešte určité tušenie o udalostiach, ktoré duša prežíva v posmrtnom bytí slobodnom od tela, nemohol by sa s materialistickou horlivosťou snažiť, aby sa celé bytie stávalo umelým. Každý deň musia kvôli vývoju mnohé známe emócie a staré tradičné zvyky do istého stupňa ustúpiť, aby mohlo do duše vstúpiť svetlo ako určitý druh začiatku alebo rozšírenia vedomia. Keď človek vstupuje do stretnutia s vonkajším svetom alebo s ľuďmi, nemal by reprodukovať to známe a staré, ale mal by odkryť zmysel bytia toho druhého a mal by sa so schopnosťou empatie nanovo spojiť so samotnou dušou.2 Vývoj preto vždy predpokladá určitú smrť starých, známych a už nepotrebných pocitov, aby tak v človeku povstali nové väčšie horizonty. Kto dokáže v tomto zmysle cvičiť svoje vedomie, prekonáva v správnom momente sám seba v malicherných nutkaniach a učí sa pravdivo prenikať do najbližšieho vyššieho významového obsahu, ten najlepšie trénuje svoj imunitný systém. Potom človek neodmieta ducha a pravú individuáciu, ale intenzívnejšie si vytvára svoj základ vo svojom vlastnom strede prostredníctvom vyššieho celku, teda všeobecne pomocou toho univerzálne platného. Chemický éter v imunitnom systéme3 môže rozvinúť schopnosť zvláštnej koordinácie, lebo bude stimulovaný svetlom pomocou procesov vedomia. Človek nachádza svoj stred4. Dnes však len veľmi málo ľudí pozná svoj stred, lebo sa uzatvárajú pred všetkými duchovými procesmi vývoja a ustráchane ochraňujú telo a fixujú svoje materiálne bytie. Takto nestrácajú iba svoje kreatívne možnosti pre život, ale významne oslabujú svoje zdravie.

Prepólovanie imunity v dôsledku chýbajúcich ideálov

Imunitný systém je v súčasnosti naladený negatívne, ba dokonca je celkom zvrátený, pretože človek svojím vedomím odmieta nadriadené vyššie múdrosti, dokonca proti nim reaguje so strachom a s imunitnou reakciou a na druhej strane strachy a závislosti zas majú určité následky. Vytvára si pocit integrity spočívajúci na fixácii na telo a na závislosti na tele a v konečnom dôsledku produkuje tie najnevhodnejšie imunitné reakcie. Dnes človek svoj imunitný systém trénuje celkom nesprávnym spôsobom tým, že považuje všetky psychické a fyzické závislosti za najcennejšie pre svoje vlastné dobro a odmieta všetko to, čo spochybňuje jeho závislosti a nezmyselné emócie.

Tepelný éter žije predovšetkým v semenách,

svetelný éter v kvetoch,

chemický éter v listoch

a vitálny éter na koreňoch.

Z duchovného hľadiska je dnes možné pozerať sa na vývoj tak, že imunitný systém je obrátene prepólovaný a trénovaný. Tragika však nežije iba na fyzickej rovine, ale zapisuje sa aj ďalej až do takzvaných vyšších svetov - ako to vyjadril Rudolf Steiner – do duševnej posmrtnej skutočnosti, do ktorej duša po smrti vchádza. Čo sa deje v týchto vyšších svetoch, keď tu už nie je telo ako kompenzácia duše? Človek, ktorý sa tohto ľahkomyseľne zúčastňuje, môže byť nevedome voviazaný do tejto tragédie, prepasie však tie najdôležitejšie požiadavky vývoja, a tak do posmrtného duševného sveta vstupuje bez prostriedkov a bez duševného tepla. Ostáva tam nie iba akoby chudobný, izolovaný a bez substancie, ale ako popoháňaný tam pôsobiacimi takzvanými silami Deva5, duchovnými vodcami ľudstva, aby pozoroval svet ako desivú hru rozkladu a zániku. Duša sa teda musí z posmrtného sveta pozerať na degeneratívne a rozrušujúce pomery, aby mohla vyrovnať zlyhania, ktoré vytvorila v pozemskom bytí. Ak by sme to chceli povedať obrazne, anjeli mu obrátia hlavu k Zemi a on musí v jednotlivosti za jednotlivosťou pozorovať tú scénu degenerovania. Je to tento spôsob pohľadu na pozemský život a na rozličné procesy, ktorý duša musí znášať, neprestajný pohľad na to negatívne a zaťažujúce. Podobne, ako keď niekto musí sledovať popravy nevinných ľudí, v rovnakom zmysle sa duša pozerá späť na bytie, prirodzene, že nie fyzickými očami, ale očami, ktoré zodpovedajú duši, a badá, ako bez možnosti zásahu sa musí prizerať na nespravodlivosť a na psychické procesy rozkladu. 6, 7, 8

Poznámky

1 K životopisu Maxa Jozefa von Pettenkofera pozri tu: https://www.deutsche-biographie.de/sfz74498.html

2 Za empatiu sa považuje schopnosť zažiť druhého v jeho podstate a mať účasť na jeho pocitoch. Často sa za empatiu označuje aj sústrasť alebo súcit. Vedecké odvetvia nie sú pri definícii jednotné.

Empatia sa však nesmie nesprávne chápať iba ako emocionálna rezonancia, lebo aj bez empatie sú ľudia schopní intenzívne emocionálne spoločne vibrovať. Hlboké prežívanie druhého v jeho duševnom bytí je kresťanským ideálom, ktorý ide ruka v ruke so subtílnym zanechaním vlastných určeností a závislostí. Človek sa musí sám od seba viac oslobodiť, aby skutočne zažil druhého.

Slovo empatia pochádza z gréckeho slova empátheia, tvoreného predponou em (do) a páthos (utrpenie, vášeň, cítenie). Je príbuzné so slovom sympatia, vytvoreného pomocou predpony sym (s) a páthos. Pôvodný význam slova empatia by podľa toho bol nie iba súcit, ale vcítenie sa do druhého.

3 S chemickým éterom sa odvolávame na tretí druh zo štyroch takzvaných éterov, ktoré sa spájajú do ľudského éterického tela. Dohromady existujú tieto štyri druhy éterov: ohnivý éter, svetelný éter, chemický éter a nakoniec vitálny éter. Vo všeobecnosti sú jednotlivé druhy éteru neviditeľné a nezameniteľné s rádiovými vlnami alebo s omamnou látkou. Sú skôr ako jemnohmotné silové pôsobenia, ktoré pracujú v ľudskom tele a tiež v prírode. Všeobecne sa dá povedať, že to nie je fyzické telo, ale sú akoby energetickým telom. Chemický éter je napríklad relatívne blízky pojmu samana váju. Podľa jogovej náuky existujú rozličné sily prána, ktoré sú tak isto jemnejšie, než fyzické telo. Celkom principiálne sa dá povedať, že energia, ktorá pracuje v imunitnom systéme, vychádza z jemnohmotnej koordinačnej sily chemického éteru, a tým určuje pomery vo fyzickom tele.

Pozri: Ernst Marti: Štyri étery, Zbinden-Verlag (Preklad do slovenčiny je možné získať v štúdiu Narajana)

4 Tento stred nie je typickým „vlastným stanoviskom", ktoré je založené na vlastnej mienke a vyhraňuje sa od iných mienok, ale je to duchovné centrum v osobnosti, ktoré je schopné vytrvale sledovať ciele a ideály a vnášať ich do sociálneho života.

5 Sanskritské slovo déva označuje duchovnú bytosť, ktorú je možné pomenovať aj ako anjelská bytosť.

6 Mnohí ľudia už v období svojho života prežívajú určité momenty, v ktorých sa musia pozerať na úplne nezmyselné pomery, bez toho, aby sami videli možnosť zastaviť s tým súvisiaci osobný alebo spoločenský rozklad. To umožňuje, aby sa vytvorili pocity pre neskoršiu dobu, ktoré motivujú človeka k tomu, aby prestal nevyužívať svoje vlastné možnosti.

7 Tento posledný údaj, podobne ako rozličné doteraz zmieňované opisy, pochádza z osobných ezoterických výskumov autora.

8 Kvôli podrobným vysvetleniam pozri knihu, ktorá nedávno vyšla: „Imunitný systém a vedomie". V nej sú uvedené výklady o chemickom éteri v súvislosti s vedomím a s imunitným systémom.

Slnečná oáza

Čím môže byť alebo akú podobu môže mať slnečná oáza?

Uverejnené dňa 3.6.2021 na stránke Heinza Grilla: 

https://heinz-grill.de/gemeinschaft-sonne-meditation/

Odkiaľ tento výraz pochádza?

Kultúrna oáza hradu Hohenfels

Jedného večera Dr. Michael Birnthaler otvoril pre úzky okruh priateľov a kolegov myšlienku takzvanej kultúrnej oázy, ktorá, ak sa presnejšie definuje z hľadiska duchovnosti a jej významu, je akousi slnečnou oázou. Vyrozprával príbeh od Rudolfa Steinera, v ktorom predpovedal budúci duchovný vývoj, ako by mohol vyzerať a aké formy by mohol mať. Vďaka prevahe materializmu v budúcnosti bude môcť duchovnosť využívať na verejnosti len málo príležitostí. Z tohto dôvodu ľudia, ktorí žijú náročnou duchovnosťou a nechcú sa vyčerpávať aktuálnym dianím, sa musia navzájom priaznivým spôsobom prepojiť a vo vzájomnej výmene uvoľniť potenciál rozvoja.

Na základe pochopenia vnútornej pôsobnosti a možných tvorivých procesov, ktoré ľudia v sebe nesú, by som ja sám chcel takejto myšlienke dať pomenovanie slnečná oáza. Slnko je vyžarujúci objekt, zatiaľ čo napríklad Mesiac je naopak veľkým diskom reflektujúcim slnečné lúče. Vo veľmi zmätenej dobe, akou je materialistická, môžu najväčšie trvalé zmeny nastať nanajvýš v zmysle vonkajších opatrení. Ale ľudia s ich potenciálom zvyčajne budú tolerovaní iba za veľmi priaznivých podmienok. Ľudské slnečné sily by museli byť vzkriesené ako duchovné tvorivé sily prostredníctvom nezávislého rozvoja duchovnosti. Keď dokonca aj v materiálnej štruktúre bude slnko tienené geoinžinierstvom a keď ľudia už nebudú môcť ďalej rozvíjať svoju schopnosť sebaurčenia, lebo budú príliš trpieť stresujúcimi situáciami diktátorských ustanovení, budú musieť obzvláštnou mierou vzkriesiť Slnko vo svojich srdciach.

Čím môže byť alebo akú podobu môže mať slnečná oáza? V prvom rade ju treba chápať ako miesto, kde sa stretávajú ľudia s rovnakými alebo podobnými cieľmi, vymieňajú si myšlienky a premýšľajú o prípravách na ďalšie možnosti budúcnosti. Podľa tejto veľmi jednoduchej a veľmi všeobecnej definície by fórum Klausa Schwaba v Davose bolo tiež oázou slnka. Určite to však nie je oáza, v ktorej slnko svieti do budúcnosti, ale ak sa ju pokúsite definovať, je to iba priepastná, bezodná neptúnska mesačná hlbina, pretože nie je založená na fundovanej duchovnej, filozofickej, ekologickej a múdrej psychologickej vízii. Hlavný záujem slnečnej oázy a každého jednotlivca, ktorý v nej spolupôsobí, musí byť podporený dostatočne fundovanou a platnou duchovnosťou, ktorá nezodpovedá svojvôli, ani subjektívnym emóciám a centrálnym bodom musí byť rozvíjanie disciplíny meditácie.

Andreashof (Demeter) Überlingen

Je však dôležité, že na jednej strane možno o slnečnej oáze uvažovať ako o jednom mieste, ale ak sa celkovo týka modernej doby, môže byť nezávislá od miesta. Nesú ju ľudia, ktorí sa stretávajú na základe duchovnosti a s rovnakou cieľovou orientáciou. Poľnohospodársky dvor Demeter, ktorý hospodári nezávisle a môže sa pohybovať vo všetkých otázkach rozhodovania slobodne, by napríklad mohol predstavovať takúto oázu. Môže to byť dokonca nemocnica alebo škola jogy, ktorej tím nemá žiadne administratívne poručníctvo alebo nejaké oficiálne náboženské smernice - oáza v tomto zmysle.

Manželský pár, ktorý si ako svoju úlohu osvojí vyžarujúcu meditáciu, môže byť jednotkou v zmysle tichého duchovného zdroja sily. Problém, že sa dnes, v materialistickom veku, môžeme donekonečna vyčerpávať a investovať všetku svoju energiu do existenčných otázok a do zvládania konfliktov, by mal byť predstavou slnečnej oázy nielen zmenšený, ale mal by byť odstránený. Je to však miesto, kde sa ľudia stretávajú kvôli duchovnosti a prejavujú solidaritu, nie je to miesto na únik, ale je to tajný zdroj sily, rovnako ako fontána s osviežujúcou vodou, kde ľudia žijú a návštevníkovi podávajú osviežujúcu vodu.

Ekologický projekt v Taliansku

V Taliansku niekoľko ľudí založilo na jednom mieste ekologický a duchovný projekt. Pre okolie z neho vyžaruje pokojná atmosféra, a v nadradenom zmysle uvoľňuje aj myšlienkové sily pre svet. Konajú sa tam školenia a praktické kurzy; je to miesto, kde sa stretáva veľa rôznych motivácií a uskutočňuje sa veľa rôznych výmen. Na celom území nie je žiadne elektrické rádio alebo vysielač a preto je atmosféra prírodného prostredia veľmi čistá a zotavujúca. Po lúke sa plazia všetky druhy zvierat, napríklad jašterice zelené, a ľudia nevstupujú do divokého biotopu, ale nachádzajú úžasne pestovaný krajinný útvar a architektúru. Z oázy by mali vychádzať konštruktívne lúče lásky oduševnené silou ideí a teda sila pre svet.

Duchovná substancia slnečnej oázy

Ak je skutočne dosiahnutá a fundovane vypracovaná nezávislosť ľudí, môže na svet pôsobiť tými najlepšími silami. Slobodný človek, ktorý je individuálne založený avšak v spolupráci s ostatnými, vysiela veľkú moc smerom von. Táto moc je veľká, pretože je slobodný. Oáza musí byť preto nezávislá rovnako ako slnko na oblohe. Schopnosti a psychické kvality, fundované charakterové vlastnosti a morálna veľkosť, ktorú si človek vypracoval, sú svetlými silami poskytujúcimi teplo, ktoré pôsobia nielen v úzkej vzájomnosti, napríklad s ľuďmi, ktorí pracujú v kultúrnej komunite, ale osvetľujú vesmír, aj Zem. Takže ľudia v slnečnej oáze sú klíčiacim ohnivým plamienkom, ktorý svojim slnečne radostným svetlom a svojim vrúcnym teplom v tichosti inšpiruje svet.

Metafyzicky sa Slnko celkom chce stať Zemou, aby jednotlivec, ako predstaviteľ svetla, nemusel súhlasiť so žiadnym oddelením, rozdelením alebo znehodnotením. Slnko vesmíru sa v človeku zjednocuje s jeho srdcom a formuje ho.

Človek prospieva k vzrastajúcej jedinečnosti, k láske a individuálnej sile. Nesie oázu, zvolené miesto spirituality. Kto iný než jednotlivec by mal niesť duchovno a prevziať zaň zodpovednosť?

Myšlienku treba najskôr myslieť

Akákoľvek kultúra sa nezačína okamžite vonkajšími činmi, ale skôr sa rozrastá v tichu ľudských duší. Myšlienky a pocity s morálne vysokými hodnotami, sľubnými pre budúcnosť, tvoria zakoreňujúcu silu každého vývoja. Sila budúcnosti žije v jednotlivcovi a povznáša sa v spoločenstve, v úzkej osobnej vzájomnosti, ale je akoby rukopisom, ktorý ešte nebol úplne sprístupnený širokej verejnosti. Odvážne myšlienky a najlepšie ideje sa v spoločných rozhovoroch a činoch rozvíjajú do ideálov, ktoré skôr, ako ich bude môcť prijať široká verejnosť, prúdia v akomsi slnečnom altánku. Sú rodiacim sa klíčkom pre kultúru, lásku k blížnym, toleranciu a postoj úprimnosti.

Ľudské vlastnosti si vyžadujú učenie a službu obete

Realizácia potom prebieha v dobre koordinovanej spolupráci.

Keď sa v srdci jemnocitne stretne zmysel pre spoločenstvo a úplná samostatnosť, umožní to vo svete vzkriesenie mnohých mierotvorcov. Duše, ktoré sa venujú celému ideálu bez výnimiek, môžu spôsobiť veľké veci, pretože mier nielen propagujú, ale ho aj myslia, cítia ho vo vzájomnosti a uskutočňujú vysoké, ba tie najvyššie skutky.

Slnečná oáza je zdrojom sily inšpirácie nielen pre interných ľudí, ale aj pre mnoho externých ľudí, ktorí sa z dôvodu nepredvídaných okolností zrazu cítia povolaní konať eticky vysoké činy. Je to dar, ktorý sa v slnečnej oáze rozrastá prostredníctvom myšlienok a meditácií, a prenáša sa do svetskej situácie. Aj politické situácie s negatívnym obsahom sa môžu akoby magicky náhle zmeniť a môže dôjsť k uzdraveniu, ktoré by inak bolo nemožné.

Meditačná sila slnečnej oázy prebúdza bez vonkajšej komunikácie ľudský potenciál k dobru. Je to archanjel, ktorý v tichosti prenáša tie najvýznamnejšie myšlienkové ideály po celom svete.

Myšlienka je slnečná energia. Vo vzájomnej koordinácii jednotlivých prispievateľov do slnečnej oázy žiari so zvrchovanosťou, ktorá zodpovedá slobode v najlepšom zmysle slova. Keď je ideál slobodný a chcený, vzájomne zdieľaný a myslený pre svet, oslobodený od ekonomických obmedzení a od márnych pôžitkov, s pripravenosťou a ochotou konať činy ako dar, potom niet pochýb, pravdivá a myslená myšlienka sa jedného dňa presadí.

Disciplína a obeť

A nemalo by chýbať pár slov o pojme obeť, pri ktorom sa ľudia často mračia: Všetci, ktorí spolupôsobia v rámci slnečnej oázy, ako najvyšší cieľ, bez rezervovanosti a váhania, chcú vzkriesenie človeka, jeho najlepších ideálov a najkrajších hodnôt. Človek sa musí pre svoju myšlienku vo svojom malichernom egu obetovať. Povinnosť rozvíjať sa si vyžaduje prácu, a to každý deň, každú hodinu. Každý, kto by si chcel nárokovať slnečnú oázu sám pre seba ako zištné útočisko, by sa mal cítiť ako opovrhnutiahodný.

Disciplína vývoja je krásna. Nesie v sebe čaro, ktoré umožňuje, aby v temných dňoch bola vzkriesená žiarivá radosť. Čo je to krása?

Krása je verným sprievodcom duševno – duchovného vývoja človeka. 1, 2, 3, 4

Poznámky:

1 Slnko žiari vo svetle, zatiaľ čo Mesiac toto isté svetlo zrkladlí. Ľudský mozog môže zrkadliť myšlienky. Preto je mozog mesačným orgánom. Slnko je však zdrojom tvorivosti. Je bezprostrednou dimenziou ducha. Mesiac by sa dal označiť za matematika, ktorý múdro myslí, ale Slnko je bezprostredný zdroj, ktorý múdrosť vytvára.

2 Ak porovnáme Starý a Nový zákon, všimneme si, že Mojžiš priniesol zákony a proroci ohlasovali Krista. Avšak samotný Kristus bezprostredne priniesol žiarivú lásku a - ako sa hovorí v mnohých zákonoch – priniesol naplnenie zákona. On je Slnkom prichádzajúcim na Zem. Z tohto dôvodu sa v antropozofii spája so slnečným duchom.

3 Tak ako existuje slnečný duch, existuje aj slnečný démon. Kresťansko-duchovné pôsobenie je v jednotlivých dobách nesené rôznymi zvláštnymi osobnosťami. Existujú ľudia, ktorí v rovnakej miere pôsobia tak démonicky a fanaticky, že potláčajú všetky dobré impulzy, ktoré by chceli v ľudstve povstať a prijímajú deštruktívne rozhodnutia, protichodné voči vývojovým pohnútkam. Dnes, v dobe iracionality, mocne pôsobia a prejavujú sa v niektorých typických štruktúrach osobnosti.

4 Slnečná oáza by sa nemala zamieňať s výrazom kultúrna oáza, ktorý sa objavil počas obdobia Korony. Všeobecne sa kultúrne oázy označujú ako miesta zhromažďovania a stretávania ľudí, ktorí na základe problémov doby diskutujú v slobodnej vzájomnosti. Sú však organizované menej spájajúcim spôsobom. Na rozdiel od kultúrnej oázy, človek v slnečnej oáze by sa musel naučiť koncentrovať a špecifickým spôsobom rozvíjať väčšiu zodpovednosť prostredníctvom meditácie a myšlienkového upriamenia sa na svet.

Meditácia 86, 87, 88, 89

Meditačný obsah č. 86:

Nasledovná meditácia smeruje k novej tematike. Z hľadiska vybudovania cvičenia sa môžu ešte znovu odborne posilniť základné pracovné kroky a podporiť možnosti pružného a slobodného prístupu v rámci celej meditačnej práce pre dušu.

Rozvíjať rozum, vziať na vedomie doteraz uvedené obsahy, rozvíjať piate centrum, ktoré do istej miery predstavuje centrum rozumnosti a rovinu predstáv, ktorá sa vytvára slobodne a nezávisle od zásahov vôle a emócií – toto má tak dlho ostať aktívnym pracovným krokom, pokiaľ sa z toho vyplývajúce porozumenie a praktické používanie akoby samozrejme zakorení do duše. Predstavy musia byť tvorené objektívne, a preto si to vyžaduje odpútanie vedomia od všetkých naviazaných vnemov a asociácií. Tvorba predstáv v zmysle aktívneho uvedenia vedomia do pohybu je vždy základným predpokladom zrelosti a meditačnej práce.

Nasledovná úloha sa zaoberá pojmami a ich dôkladným objasnením. Obsah koncentrácie a následná nastávajúca meditácia vytvorí pojem. Je to takzvaná abstraktná skutočnosť, ktorá však v sebe nesie určitý význam alebo aj niekoľko významov. Cieľom tejto meditácie a práce s pojmami je hlbšie nadviazanie vzťahu so skutočnosťou, ktorá je tu prítomná v tom najlepšom možnom a pôvodnom zmysle, vernom pravde.

Minulý víkend počas seminára o takzvanom zle bol použitý nasledovný pojem a v prvých náčrtoch už bol vypracovaný. Je zaujímavé, že tento pojem je často používaný, a predsa sme dospeli k rozdielnym interpretáciám.

„Kresťansko-duchovné pôsobenie"

Najskôr pozorujeme týchto niekoľko slov.

Potom môžu nasledovať úvahy, kto tieto slová používa, v akej forme sa objavujú?

Ako vyzerá jednoduchý morálny výklad tohto pojmu?

Aká hlbšia skutočnosť by mohla byť spojená s týmito slovami?

Kedy a za akých okolností dosiahne jedinec vo svojej duši také vyžarovanie, ktoré zodpovedá kresťansko - duchovnému pôsobeniu?

Toto cvičenie si na jednej strane vyžaduje niekoľko minút určitej koncentrácie na daný pojem, a to opakovane niekoľkokrát, ale objasnenie a rozpracovanie slov si vyžaduje aj zaoberať sa rozličnými dovtedy používanými interpretáciami.

Vo všeobecnosti toto cvičenie zodpovedá štvrtému cvičeniu duše z knihy „Cvičenia pre dušu".

Zaujímavé je, že Rudolf Steiner vo svojom životnom diele sformovával tento pojem sčasti o niečo priamejšie, ale často aj viac nepriamym spôsobom. Hovoril o kresťanskej ceste zasvätenia a o duchovno-kresťanskom obsahu, napríklad v 16. prednáške zo 4.10.1921 v: „Prednášky a kurzy o kresťansko-religióznom pôsobení". (GA 343a)

Zaoberať sa pochybeniami a negatívnym priradením slov je tiež veľmi cenné, pretože ak sa tak stane pomocou objektívnych predstáv, podporí to potenciál pre lepší a dokonca vernejší výklad týchto slov.

Meditačný obsah č. 87:

„Kresťansko-duchovné pôsobenie" je určitý abstraktný termín, ktorý dokáže v sebe transportovať vyššiu mantrickú substanciu.

Pojem môže byť na jednej strane meditačným obsahom a na druhej strane sa dá veľmi dobre objasniť diferencovanou úvahou s črtami filozofickými a nadzmyslovými. Čo to je kresťansko-duchovné pôsobenie?

Najlepšie, ak si napíšeme tento pojem na papier ako nadpis a začneme s prvými myšlienkami o tom, akým spôsobom ho používajú rozličné náboženské spoločenstvá, ktoré si nárokujú označovať sa za kresťanské. Pravdaže, prídeme iba k veľmi svetskému výkladu pojmu, ktorý možno nebude zodpovedať vlastnému obsahu.

Pri tomto prvom pozorovaní sa bude javiť ako evidentne významným kultový čin, ako je slávenie eucharistie. Pôsobenie ducha Krista tu má byť pre ľudí dostupné prostredníctvom obradu Večere Pánovej. Kladieme si však v zásade otázku, či pôsobenie Kristovho ducha je spojené s rituálom a ďalej aj s vierovyznaním, alebo či môže byť celkom nezávislé od akéhokoľvek kultického činu prostredníctvom jednotlivého človeka a nezávislé od akéhokoľvek spoločenstva veriacich.

Je pôsobenie Kristovho ducha spojené s človekom alebo je nezávislé, alebo dokonca či sa dá vygenerovať pomocou rituálu? Je možné, že by v prírode bez vplyvu človeka mohlo dôjsť k prejavu tej spirituálnej sily, ktorú označujeme ako typicky kresťanskú?

Čo je to pôsobenie? Čo to je duchovné pôsobenie? Nakoniec sa tento pojem spojí s otázkou: Čo je to kresťansko-duchovné pôsobenie? Zaoberanie sa jednotlivými pojmami vedie v prvých krokoch k lepšiemu vnímaniu možného vnútorného významu celého výrazu.

Zaujímavé je, keď cvičiaci vytvorí protikladný obraz a položí otázku, čo alebo aké formy vo svete v žiadnom prípade nezodpovedajú kresťansko-duchovnému pôsobeniu. Klamstvá, skresľovanie skutočnosti, akumulácia moci, vykorisťovanie, ignorancia alebo nenávistné násilie – si nijakým spôsobom nemôžu nárokovať na označenie „kresťanské", a predsa nemožno poprieť, že každá lož a každá moc, ktorú si človek negatívnym spôsobom osvojí, má určitý účinok.

Bolo by veľmi opovážlivé, keby sa krásna nálada v prírode okamžite definovala pojmom kresťansko-duchovného pôsobenia a nečas sa hneď označil ako niečo nekresťanské. Pre akúkoľvek kresťanskú sféru pôsobenia musí byť ako nositeľ sily považovaný človek a musí byť vnímaný v súčinnosti s prírodou, nie oddelene od nej. Kult, ktorý spočíva iba na vysviacke a pri ktorom sa ľudská bytosť musí úplne stiahnuť v dare sviatosti, nedokáže už pre budúcnosť uvoľniť žiadne kresťansko-duchovné pôsobenie. V katolíckom rituáli, ktorý je založený na klasickom princípe sukcesie (následníctva) a pri ktorom kňaz musí celkom ustúpiť, keď vykonáva vysvätenie, to znamená, že svoju dušu, celú svoju osobnosť odovzdáva do služby následníckeho prúdu, to znamená biskupa, pápeža a na koniec Krista, sa duchovno-kresťanskej sile zabraňuje, aby skutočne pôsobila.

Keď sa človeku stále viac upiera duch a človek sa redukuje na dušu a telo, odopiera sa mu tiež možnosť kresťansko-duchovného pôsobenia.1

Nevyhnutné je, aby sa celý človek učil spájať sa s vyššími svetmi, a to konkrétnym spôsobom, aby dospel k pôsobeniu.

Citát od Rudolfa Steinera:

„Vidíte však tiež, že primerane k tomu, čo jediné môžeme dnes použiť, musíme úplne ostať stáť u slova, nakoľko je to len možné, a len slovo samotné dokážeme premeniť na konanie, lebo konanie už spočíva v slove, zvlášť ak slovo vstupuje do súvislostí samotného života."2

Slovo, ak ho dlhšie chováme, spytujeme a staviame do súvislostí rozličného druhu, začína sa vyslovovať.

Pri tomto druhu cvičenia duše sa správame tak, že najskôr budú pochopené jednotlivé pojmy, potom pojmy v súvislostiach, ďalej v ich všeobecnom kontexte a nakoniec v ich možnom kontexte. Výsledok cvičenia duše tohto druhu vedie k nadviazaniu veľmi hlbokého vzťahu k slovám a koniec koncov cvičenie tiež podporí nie iba konanie, ale celé ďalšie pohyby pozornosti pri činnosti zmyslov, orientovanej na tú sféru, ktorá vychádza z nábožnosti a v konečnom dôsledku z človeka.

Človek cvičiaci týmto spôsobom nevyhnutne dôjde k názoru, že od každého človeka musí vychádzať pôsobenie a to môže byť morálne vyššie alebo morálne nižšie. Vo všeobecnosti môžeme morálne vyššie činy a vyžarovanie označiť za kresťanské a nižšie za nekresťanské.

Dá sa kresťansko-duchovné pôsobenie dosiahnuť školením? Je vždy spojené s morálkou? A ak áno, s akou morálkou? Pojmy „skutočná morálka" a „moralizovanie" by sme mali v tejto súvislosti prežívať ako protiklady. Ako sa jednotlivec školí k vzrastajúcej morálke a duchovnému pôsobeniu, a to najlepšie v nezávislosti od náboženských vyznaní?

Cvičiaci môže krok za krokom ďalej rozvíjať túto tvorbu myšlienok. Najlepšie, ak si ich rad radom zaznamenáva na papier, vetu za vetou a obraz za obrazom, aby tým rozvinul vzrastajúcu myšlienkovú konkretizáciu a rozšírenie schopnosti predstavivosti. Čím viac pojem objasní a privedie ho k možnej dimenzii, ktorá je v ňom prítomná, tým mocnejšie sa rozvinú jeho morálne predpoklady. Myšlienky, ktoré človek rozvinie, sa dajú chápať celkom ako základná duchovná sila.

Nezameňme si pojmy „duchovný" (prídavné meno) a „duchovný" (podstatné meno)! „Duchovný" (podstatné meno) je hodnostár, kňaz, ktorý prijal vysviacku, zatiaľ čo pojem „duchovný" (prídavné meno) nie je naviazaný na cirkevnú líniu, ale môže sa používať veľmi všeobecne.

Preto sa aj príroda v jej apersonálnej atmosfére javí ako duchmi obtkávaná; je v nej istý druh prirodzenej duchovnosti. Prírodných duchov je možné nazvať aj pojmom elementárni duchovia. Avšak kresťanská duchovnosť sa predsa len dá spájať s ľudským vnútrom. Ak by niekto povedal: „Toto je kresťansko-duchovné pôsobenie" a mienil by tým pôsobenie kňazov, obmedzil by tento výraz touto ľahko možnou zámenou slov na klerikálny systém.

1 K tomu je možné pozrieť si od Ludwiga Meindla „Človek na rázcestí": Koncil v r.869 v Konstantinopoli.

2 Rudolf Steiner: Prednášky a kurzy o kresťansko-náboženskom pôsobení", GA 343, s. 328, 16. prednáška zo 4. 10. 1921.

Meditačný obsah č.88:

Keď pojem dostatočne rozlúštime, rozpracujeme a porovnáme so všeobecne platnými interpretáciami, ktoré sú známe viac v ľudovom poňatí, vznikne intenzívny vzťah k duchu, ktorý v tomto slove žije. Každý pojem je univerzáliou. Tak ako sa v stredoveku v takzvanom spore o univerzálie do omrzenia kládla otázka, či na počiatku stojí jav alebo pojem s jeho možnou ideou, mohol by si aj dnes jedinec položiť otázku, či hmota existovala pred ideou, alebo či idea splodila hmotu. Zaoberaním sa jedným výrazovým slovom môže cvičiaci spoznávať hlbší obsah, ktorý premyslí, uvidí alebo zažije, a okrem toho môže rozvinúť vzťah k univerzu alebo k možnej duchovnej skutočnosti.

Rozpracovanie pojmu, ako je podané vo štvrtom cvičení duše v knihe „Cvičenia pre dušu", by sa každopádne mali stať súčasťou tohto zaoberania sa. Tieto rozšírené úvahy a pozorovania pri konsolidácii meditácie pôsobia ako dobrý základ.

Pojem - kresťansko-duchovné pôsobenie - budeme naďalej bližšie pozorovať. Moralizujúce hodnotenie rozhodne odrezáva prístup ku skutočnému zmyslu, ktorý v tejto univerzálii žije. Ak však cvičiaci bude tento obsahový význam hlbšie pozorovať a vnímať, dokáže kedykoľvek slovo naplniť obsahom, prípadne jeho duša sa vžije do daného slova. Človek sa časom čoraz viac bude vyhýbať vyslovovaniu všetkých slov, ktoré nie sú autentické a pri každej vete, ktorá vyjde z jeho úst, zbadá, či dokáže transportovať vnútorný citový vnem alebo sa nedokáže dostatočne identifikovať s tým, čo povedal. Každopádne slovo vytvára formu, silu, múdrosť a v tom najlepšom zmysle jednotu s vyššími svetmi priateľsky naklonenými vývoju.

Kresťansko – duchovné pôsobenie je hlboko zakotvené v duchu morálky ľudstva a súčasne sa toto pôsobenie usiluje o univerzálne platný vývoj.

Táto meditačná veta nasleduje ako rozšírenie doterajšieho pojmu pre najbližší týždeň. Cvičiaci môže niektoré razy popri priamej činnosti koncentrácie aj rozpracovať jednotlivé pojmy a preskúmať ich v súvislostiach.

Pramene:

"Ak je vec pomenovaná podľa toho, čo má spoločné s mnohými inými vecami, tak sa hovorí, že je to univerzálium, pretože ten názov je označením pre mnoho vecí so spoločnou povahou alebo dispozíciou." Tomáš Aquinský, Perihermeneias

Heinz Grill, Cvičenia pre dušu: Priblíženie sa k energetickej, duševnej a duchovnej substancii pojmov, štvrté cvičenie duše, s. 88-93. (je možné vyžiadať si od nás slovenský preklad)

Meditačný obsah č 89:

V nasledujúcej dobe by sme mali opäť raz nanovo vypestovať rozvinutie meditácie, pokiaľ ide o základné vybudovanie a zaoberanie sa obsahom.

Minulý meditačný list sa týkal kresťanského duchovného pôsobenia, toho pôsobenia, ktoré v sebe nesie ako duchovnú, tak aj takzvanú kresťanskú dimenziu.

Najdôležitejší význam kresťanského duchovného pôsobenia je ten, že človek nemedituje kvôli vlastnému vykúpeniu, vlastnej spáse a vôbec už nie kvôli svojmu čisto telesnému, subjektívnemu prežívaniu, a po ďalšie, že sa nevžíva do nejakej zvláštnej roviny tranzu s myšlienkami na úlet zo sveta, ale skutočne pre duchovný svet, pre vesmír a napokon aj pre pozemský svet prináša budujúcu prácu. Umenie tejto budujúcej práce spočíva v suverénnom rozpracovaní a pozdvihnutí hlboko duchovne založených obsahov a v ich vnášaní do ľudskej sféry Zeme. V krátkosti vyjadrené, kresťansko-duchovný spôsob meditácie sa teda nesnaží v žiadnom prípade o to smrteľné vo vlastnom bytí, ale o vyšší morálny a spirituálny celok.

Zásada, že meditácia je darom pre svet a určitým spôsobom si vyžaduje sebaprekonanie a stiahnutie sa, aby mohlo byť vzkriesené vyššie vedomie, má stáť celkom na počiatku nášho chápania. Technické predpoklady pre utvorenie koncentrácie a meditácie a zaoberanie sa obsahom sú veľmi dôležitými základmi, ktoré čiastočne už boli načrtnuté v niektorých meditačných listoch a ktoré sú zachytené v oboch knihách – Rudolf Steiner: Poznávanie vyšších svetov a Heinz Grill: Cvičenia pre dušu.

Meditácia v princípe potrebuje obsah. Nie je to vyprázdnenie duševného života. Koncentrácia a posilnenie obsahu spôsobí prvý krok vzkriesenia duchovných tvorivých síl – alebo inak vyjadrené – posilnenie duchovnej substancie, ktorá žije v danom obsahu.

V nasledujúcom týždni má byť v koncentrácii a meditácii myslený nasledovný základný obsah:

Človek zoberie rastlinu a pozoruje ju v jej forme a v jej prejave. Zhora pracujú sily Slnka, zatiaľ čo sily rastu poháňajú z vnútra von do rozpínania a rozrôzňovania. Toto pozorovanie má byť z technického pohľadu konkrétne a vnímané, takže cvičiaci v každej dobe dokáže objektívne a autenticky popísať rastlinu.

Potom si cvičiaci položí otázku o éterických silách alebo všeobecne o formotvorných silách, ktoré živo a s múdrosťou pôsobia v rastline a na rastlinu. Po opakovaných cvičeniach sa pre jemnejšie zmyslové cítenie rozvinie určitá sféra. Každá rastlina má určitú éterickú dimenziu. Pracujú na nej neviditeľné éterické sily, rovnako zhora, ako aj zvnútra smerom von.

Pomocou tohto cvičenia meditujúci rozvinie zmysel pre pojem „éterické sily", ktoré pôsobia v prírode.

Pramene:

Heinz Grill: Výživa a dávajúca sila človeka, s. 46, Štyri étery. Slovenský preklad vyšiel knižne.

Rudolf Steiner: Theozofia, s. 33 – o pojme éterické telo alebo životné telo.

Poznámka: na stránke Joga Narajana nájdete veľké množstvo poukazov a podrobne popísaných cvičení na túto tému.

O spoločných stretnutiach a cvičeniach duše

Podujatia s Heinzom Grillom   <  späť

Meditačný obsah č. 83, 84 a 85

Meditácia s hlavným obsahom o rozumnosti ostáva aj v nasledujúcom týždni zachovaná.

Zaujímavé je, ako sa Dr. Christian Fiala v rozhovore pre RTV naozaj zreteľne a rozhodne vyjadril o praktickom a rozumnom zaobchádzaní s očkovaním. Keď meditácia dostatočne rozvinie svoj duchovný potenciál, mohlo by snáď byť stále viac takýchto a podobných príspevkov. Správne myšlienky by mali v tom najvhodnejšom čase byť myslené, koncentrovane by mali byť ďalej rozvíjané a duchovne byť k dispozícii. Najlepšie však pôsobia vtedy, keď meditujúci prekoná účelové úmysly pre svoj prospech a s celým presvedčením sprístupní tieto myšlienky svetu. Nemal by uplynúť ani deň, kedy by tieto meditačné myšlienky neuvádzal skutočne do života.

Výraz „uvádzať do života" treba brať relatívne doslovne. Evanjelium rozlišuje napríklad medzi mŕtvym a živým a pod mŕtvym mieni pominuteľný svet so všetkým lipnutím, ktoré stojí v protiklade voči živej skutočnosti, ktorá má svoju duchovnú existenciu. Meditujúci cíti, či vety pozdvihuje na éterickú realitu alebo si ich osvojuje iba intelektom alebo emočne. Šieste centrum, takzvaná adžňa čakra, s jej schopnosťou tvorby koncentrácie, v éteri prebudí myšlienku k životu. Ak myšlienky pôsobia v éteri živo a majú všeobecnú platnosť, potešia archanjela a on ich vzkriesi vo vyššom živote človeka v mnohých podobách a farbách. Z tohto celkom jednoduchého dôvodu si cvičiaci sám musí preverovať, či myšlienkový obsah pozdvihol do éterickej skutočnosti, alebo či ho uzavretým spôsobom vyťažil iba sám pre seba. To živé sa prebudí v éteri, zatiaľ čo to nestvorené, princíp smrti, nemá význam. V tomto zmysle treba rozumieť jednoduchej vete Jánovho evanjelia: „Je to duch, čo oživuje; mäso je tu neužitočné."

Disciplínu - prebudiť myšlienku k životu - by meditujúci nemal v žiadnom prípade brať príliš komplikovane. Kto má napríklad radosť z toho, že by chcel vystúpiť na kopec a dlhé hodiny a dni premýšľa o ceste, celkom prirodzene túto cestu vytvorí vo svojom vlastnom éterickom tele. Prebudí ju k životu svojím vedomým záujmom. Rovnakú disciplínu, ibaže pomocou cielenej vedome formujúcej práce si vyžaduje meditácia. Záujem o meditačný obsah sa neprebúdza z pudu, ako je to v prípade túžby vystúpiť na kopec, ale sa prebudí prostredníctvom pomalého a cieleného zaoberania sa a napokon z lásky k ľudstvu.

Zdroje:

1. Rozhovor s Dr. Fialom pod názvom:
„Corona-Impfung: (K)eine Chance!?"
„Očkovanie proti korone: to je (nie je žiadna) šanca!?"
https://www.youtube.com/watch?v=7P-_YQs3E7I

2. Evanjeliun Jánovo verš 6,63

 

Meditačný obsah č.84:

Nasledovná časť básne môže byť veľmi hodnotným podnetom pre štúdium, ktoré sprevádza meditáciu:

(prerozprávané, nie prebásnené)

Kto nič o cieli nevie,
predsa ho môže aj dnes zažiť;
len ak za pravdy Božie
horí;
ak nie je úplne stratený
v márnosti
a nie je vínom doby opitý
až do krajnosti.

(Christian Morgenstern, úsek z básne)

V tejto veľmi krásnej básni od Christiana Morgensterna, ktorá dobovo veľmi aktuálne popisuje súčasnú situáciu ľudského bytia, objavuje sa nešpecifickým spôsobom výraz: „za pravdy Božie". Keďže sú pojmy Boh, Duch alebo vyššie Ja všeobecnými pomenovaniami, preto si aj cvičiaci môže subjektívne pre seba stanovovať božskú pravdu. Kto však medituje, musí v zameraní na obsah nevyhnutne prekonať akúkoľvek subjektívnu skutočnosť a je potrebné, aby sa obrátil k objektívne pravdivej, božskej forme vedomia. V najlepšom zmysle slova by táto forma vedomia mala byť myšlienkou s obsahom alebo vznešenou predstavou.

Obrátiť sa na ukrižovaného Krista bez myšlienky alebo bez dostatočného povedomia o fenoméne ukrižovania, by bolo iba formou pasívnej oddanosti viery, a preto by iba ťažko mohla viesť k jasnému vedomiu.

Východná tradícia sa obracia napríklad k symbolickým postavám ako je Šiva, Krišna s flautou alebo Ganéša so sloním chobotom. Tieto postavy, podobne ako ukrižovaný Kristus, reprezentujú duchovnú a pravdivú skutočnosť. V tejto disciplíne nasmerovania a obrátenia sa v meditácii ešte ale chýba konkrétne uchopená idea. Iba ona umožní, aby vedomie dospelo ku krásnej a svetlej forme vyžarovania. A preto je nutné obracať sa v meditácii na konkrétne pochopiteľný obsah. Čo teda znamená pojem božsky-pravdivá skutočnosť?

S drobnou umeleckou intervenciou sa táto Božia pravda s jej myšlienkovým obsahom dá bližšie charakterizovať. Nasleduje tu odvážne a jemne zmodifikovaná báseň:

Aj ten, kto cieľ nepozná,
predsa ho môže aj dnes zažiť;
ak len tým najlepším spôsobom zoberie
pravdivý zmysel myšlienky;
a s ním duchovne nanovo povstávajúc
speje priamo do brány sveta.

Obe podoby básne pôsobia priaznivo na posilňovanie kultúry a dialektické školenie človeka. Priamo ako meditačný obsah sa dajú odporučiť iba výnimočne. Sú skôr študijným obsahom pre všeobecné formovanie vedomia.

Tajomstvo meditácie je vybrať myšlienku tak plastickú a konkrétnu, že dokáže viesť k pravde a zobrať ju skutočne v jej bytostnej kvalite ako realitu, ako fundovanú, jasne definovanú realitu - dá sa to porovnať s popisom viditeľnej materiálnej skutočnosti. Meditácia nemôže byť úspešná, ak jedinec myšlienku, s ktorou medituje berie iba vo viere ako možnú realitu, použije ju snáď v zmysle nádeje alebo pomoci pre seba samého, a tým neuzná jej skutočnú realitu v celom dostupnom rozsahu.

Pre nasledujúcu meditáciu si zoberieme veľmi známu vetu od Emanuela Kanta. Ukazuje skutočnosť, ktorá sa dnes bezprostredne vyskytuje:

Osvietenie je pre človeka východiskom z nezrelosti, ktorú si spôsobil sám. Nezrelosť je neschopnosť používať svoj rozum bez vedenia niekoho iného. Táto nezrelosť je spôsobená vlastnou vinou, ak jej príčinou nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok schopnosti rozhodovať sa a nedostatok odvahy použiť ho bez vedenia niekoho iného. Sapere aude! (Odváž sa byť múdrym!) Maj odvahu používať svoj vlastný rozum! – to je teda heslo osvietenia.

Pramene:

Christian Morgenstern: Našli sme cestu, s.40-41, báseň: Kto nič o cieli nevie.

Stať Emanuela Kanta „Čo je to osvietenie" s vyššie uvedenou definíciou, v „Berlínskom mesačníku", zošit - december 1784.

 

Meditačný obsah č 85:

Definícia osvietenia od Emanuela Kanta, ktorá je hodnotená ako meditačná veta, ukážkovým spôsobom popisuje samostatné myslenie človeka a nevyhnutnosť na základe neho sám seba viesť a určovať. Správne a logické myslenie, charakterizované tvorbou náhľadu, si vyžaduje rozhodnosť, bdelosť a odvážnu pohotovosť. Cvičiaci môže napríklad dbať na to, či počas dňa svoje zmysly aktívne vedie s plným vedomím, uvedomuje si objekty, ktoré pozoruje, alebo pasívne zotrváva v automatizme vnímania.

Rozum, samostatné logické myslenie, vedenie zmyslových procesov s vedomým vnímaním a myšlienkovými kritériami - toto predstavuje tie najpodstatnejšie vlastnosti piateho energetického centra, takzvanej višudha čakry. Pokiaľ ide o osobnú duševnú štruktúru, aký rozdiel vznikne, ak cvičiaci pri pozorovaní a stretnutí vedie svoje vedomie aktívne, alebo keď vníma prosto automaticky polo-vedome alebo nevedome na základe podmieňujúcich zvyklostí? V každom prípade to spôsobuje citeľne rozdielne účinky, pokiaľ ide o tvorenie svetla a tieňa v duši – pri aktívne riadených procesoch vedomia a pri nevedomých spôsoboch správania podmienených zvyklosťami. Cvičiaci by mal byť pozorný voči týmto rozdielom a mal by ich vedieť popísať až po prvé nadzmyslové sféry vnímania.

Vo vedomí udržiavanom v bdelosti a v aktivite súčasne vzniká zmena nie iba v subjektívnej štruktúre, ale zmena vzniká aj v okolitom prostredí a u predmetov vnímania. Aké sú tieto zmeny, ako sa dajú popísať? Po ďalšie, cvičiaci sa môže venovať stručnému rozpracovaniu pojmov a filozofickým vetám od Kanta v ďalšej správnej analógii - alebo možno dokonca lepšie vyjadrené – viesť ich k spresňovaniu a rozširovaniu. Kant každopádne vedel dostatočne primäť rozum k porozumeniu a dá sa predpokladať, že bol majstrom piateho centra, višudha čakry.

Ak jedinec napríklad pojem osvietenie nezoberie iba historicky, ale ho v analógiách správne popíše, rozvinie nasledovnú upresňujúcu meditačnú vetu:

Aktívne uvedenie vedomia do činnosti pomocou zvoleného bdelého vedenia zmyslov a prostredníctvom rozvinutia patričných myšlienok o objekte pozorovania, bez toho, aby sa človek nechal ovplyvňovať subjektívne vyvstávajúcimi projekciami, vedie ho v momente činnosti ponad jeho telesné ohraničenia a umenšuje jeho nezrelosť, ktorú si sám spôsobil a ktorá vznikla nedostatkom samostatnej činnosti myslenia.

Táto veľmi dlhá a obsiahla veta môže získať od cvičiacich ďalšie rozličné modifikácie. Cvičiaci sa môže učiť podať túto vetu inými slovami, ktoré však budú veľmi precízne vyjadrovať to isté. Môže si tým skúšať, či vecnému obsahu rozumnosti, prípadne piatej čakry a podstatným hlavným výpovediam dokáže dostatočne porozumieť. Pružné zreprodukovanie obsahu ozrejmí, či sa kľúčová myšlienka skutočne stala v správnom zmysle súčasťou duše človeka. Cieľom meditácie je, aby človek začal niesť sféru ducha, ktorá v meditácii žije, a napokon je tu cieľ, aby meditujúci nadobudol hlbšie poznanie s osobným duševným spojením s vyššou realitou. Cvičiaci by sa sprvoti mal držať veľmi presne meditačného obsahu. Avšak s určitou skúsenosťou by mal meditačný obsah previesť do nasledujúcej formy analógie, ktorá to isté jadro obsahu transportuje. Ak sa mu podarí táto modifikácia, pocíti pravdivý obsah meditácie vo svojej duši.

Vety Rudolfa Steinera z knihy „Tvorenie z ničoho" popisujú už veľmi vysokú dimenziu, ktorej je vedomie schopné:

Niečo zažiť vo svete,
aktívne vytvoriť vlastnú myšlienku
a nechať ju v pokoji spočinúť
a potom sa prizerať v nálade očakávania,
čo môže vzniknúť ako nová inšpirácia,
vtedy sa človek stáva v živote tvorivým.

V týchto pár vetách sa schopnosť vnímania spája s vlastnou myšlienkou a súčasne je oslovená schopnosť pozorovania a pripravenosť na senzorické prijímanie prostredníctvom pokoja v duši.

Pramene:

Heinz Grill, Sedem sedmoročí a sedem čakier: Piate centrum.

Rudolf Steiner: Tvorenie z ničoho. Pravda, krása, dobro.

O spoločných stretnutiach a cvičeniach duše

Podujatia s Heinzom Grillom   <  späť