|
01 Február 2022
Logika vnímania slobody
Článok Heinza Grilla uverejnený 28.1. 2022 na jeho stránke
V nemčine: https://heinz-grill.de/corona-freiheit-empfinden-logik/
V slovenčine: https://heinz-grill.de/sk/corona-sloboda-logika/
Zatiaľ čo prirodzenou ľudskou túžbou je snaha o čo najväčšiu slobodu v rámci pozemských pomerov, pokiaľ ide o chcenie a o uskutočňovanie povinností duchovný svet ukazuje takmer protikladný obraz. Pozorovanie človeka môže prebiehať čisto podľa psychologických a viditeľných materiálnych javových foriem a vtedy je slobodný ten občan, ktorý má dostatočné privilégiá, ktoré ho robia ekonomicky nezávislým a keď sa voči nemu nestavajú žiadne autority. Panovník, ktorý sa teší dobrému zdraviu, má moc a nemusí nad sebou znášať nijakú autoritu, sa v pozemskom bytí javí ako neobmedzene slobodný a to obzvlášť vtedy, ak nenesie žiadnu zodpovednosť za svoj ľud alebo za spoločnosť. Sloboda v pozemskom zmysle sa môže celkom vyhýbať povinnostiam s ich morálne ľudským charakterom a v ich vyššej duchovnej realite. Subjektívne zvolený pojem slobody s emocionálnymi pocitmi slobody, bez vnímania duchovnej skutočnosti, je veľmi jednostranný.
V duchovnej skutočnosti, reálne v takzvaných vyšších svetoch, tam, kde vládnu tvorivé sily v zmysle anjelských hierarchií a tam, kde existuje takzvaný ideový alebo myšlienkový svet, ako ho popisoval Platón, niet slobody, lebo tam chýba jej protiklad, nesloboda. V tejto celkom inej dimenzii, ktorá je tak ťažko pochopiteľná, žije oveľa viac prejav nevyhnutnosti, naliehavá potreba, požiadavka, a teda povinnosť. Zákon tvorenia od menšieho celku k väčšiemu vyžaruje v nutnej požiadavke svojej vlastnej vôle a bytia. Myšlienka alebo idea, ktorá prináleží duchovnému svetu, chce v celej svojej sile povstať prostredníctvom človeka a usiluje sa o identitu s pozemským svetom. Chce rásť a vyvíjať sa a bude vytvárať najvyššiu morálku. Krása myšlienky chce dospieť k tomu, aby bola vnímaná aj vo forme.
Vnímanie slobody v protiklade so zviazanosťou
Pohľad na ľudské pocity, ako sú dnes do človeka vložené v zmysle zodpovednosti, ukazuje, že ľudská schopnosť vnímania vonkajších materiálnych skutočností vykazuje veľmi vysoký pocit záväznosti a na druhej strane zas neexistujú takmer žiadne záväzné city k duchovným pravdám a posmrtným svetom, napríklad k zosnulým, ako aj k zákonom, ktoré sú duchovným svetom vlastné. Svet matérie so všetkými jeho viditeľnými a citeľnými javmi dominuje duševnému telu človeka a potláča vyššie zákonitosti, ktoré v tichosti dýchajú vo všetkých dejoch sveta.
Tomu, kto nastúpi do duchovného školenia, musí byť jasné, že sa musí vzdať mnohých vzorcov túžob a správania sa poznačených pozemskosťou a že nadviaže vzťah k ľudstvu a k celému svetovému stvoreniu so všetkými jeho duchovnými vývinovými dimenziami v prospech vyššej zodpovednosti, ktorú vo zvýšenej miere prevezme. Keď sa všeobecne hovorí, že takzvané vyššie Ja nie je čisto fantazijným pocitom klamlivej obrazotvornosti, ale je to kozmické a duchovné svetové Ja, morálne platné vše-obsahujúce vedomie, je jasné, že sa v žiadnom prípade nedá povedať, že teraz by človek už mal Boha, to znamená že by našiel a uskutočnil svoje vlastné Ja vo vnútri, alebo, ako hovorí mnoho ezoterikov a takzvaných osvietených, že by prostredníctvom svojich božských objaviteľských ciest už neboli v kole opätovných zrodení z inkarnácie do inkarnácie. Oveľa viac musí človek nevyhnutne rozpoznať, že každé seba-uskutočnenie predstavuje vzrastajúci krok k sociálnej a všeobecne platnej zodpovednosti voči ostatným ľuďom, avšak nie bez duchovného pociťovania pravdy.1) Napredujúci duchovný vývoj v žiadnom prípade neznamená moc v zmysle panovania a dominovania, ale väčší a centrovanejší závan zodpovednosti, ktorý človek nadobudne zo skutočne vydobytého spirituálneho poznania. Pocit slobody je skutočne daný iba parciálne a to iba voči určitým pozemským záležitostiam, keď tieto budú môcť byť transcendované prostredníctvom vyššie postaveného a odborne nadobudnutého poznania. Vo všeobecnosti však v pozemskom bytí neexistuje žiadna sloboda bez toho, aby pribudlo rozvinutie určitého kroku duchovného uskutočnenia.2)
Žiaľ, mnoho osôb, ktoré sa zaujímajú o duchovný vývoj, považujú študijné kurzy za alternatívnu možnosť, ako utiecť z ťažkých sužujúcich životných požiadaviek a ako sa zaoberať príjemnejšími a radostnejšími pocitmi. V období korony, ktorá pracuje so všetkými svojimi iracionálnymi intrigami a privlasňuje si duše ľudí, sa natíska voľba prísť do novej skupiny. Možno toto oslobodenie od vonkajšieho útlaku môže byť základným a dôležitým krokom k prvému rozvoju, avšak vynára sa tu otázka, aký záväzok má a musí prevziať každý jednotlivec voči celému ľudstvu a voči procesu duchovného rozvoja. Možno by sme si mohli položiť otázku v trochu zastaranom a predsa klasickom, vždy platnom zmysle a zistiť, akú vnútornú, opodstatnenú osobnú obetu je človek skutočne pripravený priniesť vo vzťahu k svetu a jeho ďalšej priaznivej existencii. Sicílsky starosta išiel na pláž a na protest začal držať hladovku, pretože už nemohol súhlasiť s podmienkami v politike a s klamstvami, ktoré sú každému vnucované. Z pohľadu podmienok doby a prirodzene zvolenej spoločenskej zodpovednosti voči blížnym je, pravdaže, takýto akt obety veľmi pochopiteľný a ukazuje záujem o blaho celku.
Ak by človek nezdôrazňoval príliš svoju pozemskú slobodu a ak by nepostavil pozemské blaho na prvé miesto životných cieľov, dokázal by sa dnes oveľa ľahšie obrániť voči celým tým kampaniam lží a voči zásahom iracionálnych rozhodnutí. Možno všetci ľudia, ktorí považujú rozum za dôležitejší, než vonkajší postoj k životu rovnako vstúpia do štrajku, možno nie do hladovky, ale všeobecne do pracovného štrajku; alebo jednoducho ostanú doma, až sa ekonomika automaticky dostane do veľkej núdze. Neustále traumatizujúc ponižovanie a následné prijímanie balíčkov lží ničí všetky ešte zostávajúce pocity pozemskej normálnosti a žitia na základe sebaurčenia, ako aj vnútorný duchovný zmysel pre povinnosť. Čo je to povinnosť alebo v čom spočíva povinnosť každého jedného občana v dobe korony? V každom prípade prijatie najlepšieho záväzku robí človeka slobodnejším vo vzťahu k pozemským pomerom, hoci si to vyžaduje veľké obete.
Duchovné školenie dáva človeku možnosť objaviť svoju vnútornú povinnosť a riadiť svoj život z duchovných, vnímateľných obsahov, takže nepovstane iba akási pseudo-sloboda v pozemskosti, ale v rozsiahlej miere bude v duši človeka vzkriesený skutočný pocit slobody. Materiálna sloboda nemôže človeka dostatočne uspokojiť, človek potrebuje oveľa viac ako to, duchovnú silu, ktorá ho pozdvihne ponad pocity strachov z materiálnych strát a dá mu skutočnú istotu. Zodpovedný, výkonovo náročný a vedome urobený krok vo vývoji jednotlivca k duchovnému napredovaniu a väčšej zodpovednosti môže napríklad podporiť zdravie ďalších päťsto slabších ľudí a dať im väčšiu nádej do budúcnosti. Odmenu za vývojový krok, ktorý jednotlivec urobí, dostávajú nielen dvaja alebo traja prívrženci, v skutočnosti sa dostane k mnohým ľuďom a zlepší podmienky vo svete. Každý pozitívny progresívny vývoj dodáva ľudstvu vychádzajúci slnečný svit, ktorý vykupuje alebo rozpúšťa mrazivý chlad s jeho sťahujúcim zovretím, no tieto cesty si vyžadujú obetu a školenie a ochotu po nich kráčať, a to dnes chýba.
Príklad z evanjelia
16 A pozri sa, tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" On mu povedal: 17 „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" 18 On sa ho opýtal: „Ktoré?" Ježiš povedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! 19 Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" 20 Mladík mu povedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?" 21 Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" 22 Keď mladík počul toto slovo, odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. (Matúš 19, 16-22)
Väčšina ľudí horlivo, avšak veľmi pasívne nasleduje jednotlivé prikázania, vykladá si ich podľa subjektívnych úsudkov, a preto sa v pozemskom živote cítia spravodliví, v bezpečí a možno aj dostatočne slobodní. Pozemské pocity slobody však môžu byť veľmi klamlivé, lebo sa väčšinou zakladajú na telesných pocitoch pohody. Duchovné školenie však od určitého momentu ukazuje, že jedinec musí svoje bohatstvo opustiť – a tým sa mieni nie vonkajšie, ale vnútorné nahromadenie väzieb. Nie vonkajšie okolnosti fixujú ľudskú citovú myseľ na svet a zabraňujú človeku vstúpiť do svetla kontemplatívneho poznania, ale väzby vo vnútri, psychologické pocity so zapletenými traumami, vystatovanie malicherného seba-presadzovania a svojhlavé nátlaky, bez ktorých, ako mnohí veria, nemôžu žiť, sú ako bohatstvo, ktoré je zvyčajne zakorenené do veľkej hĺbky. Človek je v každom prípade v týchto rovinách ovplyvňovaných telom, ktoré sú psychicky vnímateľné, otrokom svojho ja a je často skľúčený, oslabený a v rozhodujúcich chvíľach neslobodný k tomu, aby sa konštruktívne a produktívne rozvíjal. Ako často preto rôzni ľudia, ktorí by už dávno mali opustiť svoje falošné úsudky a svoje egocentrické pocity seba samého, sa projektujú na svojich blížnych, na takzvanú zlú spoločnosť a nie zriedkavo na ľudí, ktorí ich z hľadiska vedomostí, inteligencie a stupňa duchovnej zrelosti presahujú.
Dnes stojí ľudstvo do značnej miery na prahu, ktorý je opísaný v evanjeliách. Len konať dobro v zmysle nasledvania prikázaní a tichého rozjímania, ktoré mnohí získali prostredníctvom toho, že človek je takzvane dobrý, už pre vývoj nestačí. Ľudia dnes musia myslieť ideály, s betavou odvahou ich uskutočňovať v praxi a prevziať zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia. Tiché stiahnutie sa, ako ho rada demonštruje joga alebo ako ho poznáme zo starých kláštorných čias, je pre súčasnosť nepoužiteľné.
Zvláštne protiklady voči rozumu a vývinu
Čím viac sa duchovné disciplíny a z nich vznikajúce skutočné pocity povinnosti a slobody strácajú, tým viac je človek vrhnutý späť na vlastné telo a pripútaný na vútorné pocity v tele. Ezotericky je vnímateľné, ako priamo z orgánov vychádzajú impulzy, ktoré chytajú do zajatia ľudské vedomie a iritujú ho. Nízke impulzy takzvaného astrálneho tela, vzorce prežitia uchopujú rozum a uvrhujú ho do "lživého rozumu". Sugescie, ktoré dnes doba rozširuje navonok, sa v individuálnom bytí stávajú autosugesciami a človek už nedokáže rozlíšiť, či mienku, ktorú má, on sám vytvoril alebo bola do neho vložená zvonku. Celé pocitové telo sa dostáva tak do zmätku, ako koryto rieky pri povodni. Avšak prejavujú sa tu poruchy, lebo ľudia príliš poslúchajú sugescie doby a zdanlivo na Zemi zdanlivo zachraňujú slobodu alebo údajne chcú zachovávať slobodu, ktorá však ešte neprijala esenciu povinnosti.
Prostredníctvom vegetatívnej dystónie sa ukazujú najrozličnejšie protikladné obrazy3), ktoré prevzali nad ľudstvom vládu. Politika zo seba robí „komediálnu hru" a veda predáva svoj výskum a stavia sa do role cirkevnej inštitúcie demonštrujúcej dogmy bez vysvetlenia. Život orgánov vystupuje do vedomia a potláča zdravé procesy vnímania a akékoľvek pôsobenie myslenia s obsahom. Samotné médiá strácajú záujem o senzáciechtivosť a vo funkčnej strojovej podobe vyhlasujú vždy tie isté vety, ako napríklad „a počet nakazených je vyšší ako kedykoľvek predtým".
Protiklady voči rozumnosti a duchovnému vývoju vznikajú aj na poli náboženstva, kde je sebectvo často zakorenené oveľa horším spôsobom, než v bežných životných a pracovných situáciách. „Môžem robiť len to, čo naozaj chcem!" znie veta seba-presadzovania a demonštruje mimoriadne vysokú pripútanosť k emocionálnym náladám tela.4) Sicílsky starosta, keď sa ujme obete protestnej hladovky a svoju vôľu nasmeruje k väčšiemu cieľu, sa každopádne neriadi svojimi telesnými pocitmi.
Pohľad do duševného posmrtného sveta veľmi jasne ukazuje, že ľudské bytie nepredstavuje tú realitu, ktorú nadobudlo vlastným uväzneným myslením, cítením a chcením, ale že ľudské bytie oveľa viac vstupuje do sveta dávania a obetovania. Všetko to dávanie, ktoré jedinec vykonal v živote pre univerzum a pre celok a pocity, ktoré si vydobyl v autentickej skutočnosti, sú jeho naozajstným bohatstvom, zatiaľ čo lipnúce, svojvoľné požiadavky vôle, pocity viazané na telo a veľmi obmedzené intelektuálne súhlasiace mienky nielenže nemajú žiadnu hodnotu, ale tiež bránia duši v posmrtnom svete, aby sa zjednotila s kozmom a aby vnímala svetlo.
Praktické možnosti rozvinutia väčšieho vnímania slobody
Keď niekto trpí nadváhou, nemôže sa hneď zamerať na telo a prostredníctvom extrémnych diétnych obmedzení uspokojivo schudnúť. Pravdepodobne sa vystavuje mnohým tlakom, ktoré ho opäť fixujú na telo a spôsobujú mu neslobodu. Čím viac sa vzťahy dostávajú do nových poriadkov, tým prirodzenejšie sa spravidla darí regulovať hmotnosť, a hoci pri jedení možno bude musieť nastať určitá disciplína, s väčšou radosťou vzniká sloboda od tela a estetický zisk pre život.
Kto však človeku ukáže správny poriadok, ktorý musí pri nevhodnom správaní a zlozvykoch urobiť v zmysle cielenej obete a ktoré kroky sa musí naučiť robiť s precíznou aktivitou smerujúcou k cieľovej perspektíve? Toto očistenie osobných vzťahov si vyžaduje menej priamej psychoterapeutickej analýzy, skôr je potrebné duchovné a odborné životné poradenstvo. Poradca musí byť viac ako kouč, pretože musí poznať duchovné zákony a mať vhľady do duchovného sveta. Práve vtedy, keď sa človek odpútava od negatívnych vlastností, vnucuje si tie najnezdravšie nátlaky a dlhotrvajúcim zaujatím sebou často míňa svoje skutočné životné ciele. Čím viac sa totiž niekto musí zaoberať sám sebou a ponára sa do zdrvujúcej sebaanalýzy, tým viac času stráca na realizáciu vhodného životného diela a v istom zmysle už nepatrí sám sebe v zmysle väčšieho celku, ale len svojim vlastným uväzneným telesným pocitom.
Podobne ako to vyjadril Edward Bach, že človek by nemal bojovať proti negatívnym vlastnostiam a nerestiam, ale mal by ich nahradiť ich protikladmi, je to aj na duchovnej ceste, len v o čosi rozšírenejšej forme. Z väzieb a z negatívnych zatieňujúcich potenciálov, ktoré zabraňujú duši vo vývinových krokoch, sa môže prebudiť sila ideí a disciplinovaného uskutočňovania novej dimenzie. Na nasledujúcich príkladoch praktickým spôsobom ukážeme, ako by to mohlo vyzerať:
1. Kto príliš rýchlo usudzuje o druhých a nerozvíja žiadnu konštruktivitu nad rámec svojich malicherných hodnotení - si v disciplinovanej miere zakáže akékoľvek unáhlené slová mudrlantstva, odsudkov alebo jednostranných hodnotení. Okrem toho sa bude zaoberať povahou druhých ľudí a získa konštruktívny, komplexný úsudok, ktorý v každom ohľade pôsobí empaticky, povzbudzujúco a ľudsky spájajúco.
2. Kto trpí problémami vo vzťahoch a z dôvodu istoty lipne na svojom partnerovi, na svojej rodine alebo na priateľoch, je neprestajne neslobodný. - Musí tieto priľnutia celkom uvoľniť a pre vyšší celkový ideál vzťahov musí pre ľudstvo rozvinúť vyššiu ideu. Vyšší ideál vo vzťahoch mu umožní vykĺznuť z malicherných strachov.
3. Kto má strach o svoje pracovné miesto a kto sa v dôsledku koronových opatrení dostal do závislosti od spoločenského systému, s ktorým nesúhlasí - musí tieto malicherné strachy spoznať a vyhlásiť za márne. Zároveň nebude vyvíjať záchrannú stratégiu výlučne pre seba, ale bude hľadieť na ľudstvo a jeho potreby a preberie väčšiu zodpovednosť za mnohých, ktorí sú v podobnej situácii.
4. Kto je spirituálne orientovaný a domnieva sa, že musí mať veľa času sám pre seba a neustále sa sťahuje zo života - najlepšie odstráni svoje falošné poňatie seba, ak nebude strácať čas osobnou modlitbou, monológom, sebaanalýzou a štúdiom vlastného pokroku. Najlepšie bude, ak sa v ďalšom smerovaní postará o vysoké ideály a zváži, ako tieto môžu v čistej forme prísť do sveta.
5. Každý, kto sa bojí pustiť sa do nasledujúcej dimenzie - by sa mal čo najskôr vzdať svojej skrytej užívajúcej si samoľúbej márnivosti a nemal by strácať čas. Čas, ktorí si dali títo ľudia do rezervy (až neskôr sa pustia do nasledujúcej dimenzie) je pre týchto ľudí strateným časom a dôležité je využiť ho na zodpovedné úlohy a na rozvíjanie ideálov. Títo ľudia sa musia učiť robiť rozhodnutia nezávisle na tom, či majú pocit, že na rozhodovanie majú alebo nemajú silu. V tom momente, keď sa rozhodnú, priteká k nim nová éterická sila.5)
6. Kto má sklony sťažovať si a lamentovať, cítiť sa ako obeť kolegov alebo obeť spoločnosti - musí túto formu agresie ihneď pochovať. V tomto zmysle slzy nie sú výrazom toho, že by bol tento človek niekým postihovaný, ale sú výrazom agresívneho, skrytého seba-presadzovania. Nie sú nikomu nanič a poškodzujú vývoj. Títo ľudia sa musia snažiť o duchovné poňatie života a musia svoj život formovať zo spirituálnej myšlienky.
7. Tí, ktorí chcú byť stále len dobrí a kvôli svojej samoľúbosti radšej robia po vôli všetkým ostatným, tí, ktorí si myslia, že v nebi sa im bude dobre dariť, ak budú konať dobro - tí všetci sa musia tvrdo zdisciplinovať a prekonať svoj vlastný ohyzdný počestný postoj. Musia sa obrátiť na filozofiu a krištáľovo čisté myslenie a z toho vychádzajúc nanovo založiť život s ušľachtilými myšlienkami.
Osamotene človek nikdy nedokáže vykonať tieto obete správnym spôsobom, lebo ľudská citová myseľ je sama v sebe poviazaná vo svojom vlastnom chcení, ktoré je spojené s mnohými pocitmi. Prostredníctvom vhodných rozhovorov s osobami, ktoré sú dostatočne založené v duchovnej disciplíne, môžu byť tieto obete objavené radostným a správnym spôsobom. Každý krok v smere pozitívneho vývoja vlastného potenciálu v zmysle univerzálneho vývoja vedie v každom prípade k oslobodeniu prinajmenšom päťsto iných osôb. Duchovná iskra neostane tichým osamoteným občanom, vznieti oheň, ktorý prinesie so sebou veľkú zmenu. Ten, kto sa na tejto ceste nachádza a prináša správnu obeť cez samého seba a v samom sebe a okrem toho pre celé ľudstvo, zbadá, ako zažije závan pocitu slobody.
Poznámky:
1) Je nesprávne, keď Kurt Trepperwein povie, že všetko poznanie, čo je v knihách, už má už človek v sebe, a preto nemusí čítať žiadne knihy. Štúdium je pre spiritualitu nanajvýš nutné, lebo človek síce nesie zákony duchovného sveta v sebe ako skryté osivo, avšak musí sa ich pomocou študijných kurzov a výskumnej poznávacej činnosti učiť objavovať. Prostredníctvom zaoberania sa so spirituálnymi myšlienkami sa rozvíja duchovná forma človeka. Nerozvinula by sa, keby človek ostal uzatvorený u seba a keby sa pokúsil uskutočniť cestu sebarealizácie iba s takým vnútorným životom, ktorý bol doteraz doňho vložený. Tak ako architekt by sa nemohol stať architektom bez štúdia a bez odborných vedomostí, tak sa ani človek bez štúdia duchovných svetov a ich zákonitostí, foriem a morálnych zásad nemôže stať spirituálnou osobou.
2) Sloboda, ktorá sa rozvinie v duši, korešponduje s takzvaným slobodným dychom. Pozri knihu „Slobodný dych a svetelno-duševný proces"
3) Vegetatívna dystónia je hromadným pojmom pre celý rad rozličných symptómov, ktoré súvisia s nesprávnou funkciou vegetatívneho nervového systému. K ťažkostiam patrí nervozita, poruchy spánku, kŕče a srdcovo-obehové problémy.
4) V duchovnom spirituálnom školení sa často rozvinie konflikt, keď žiak povie, že by chcel byť slobodný a chcel by robiť iba to, čo mu jeho telo a jeho pocity signalizujú. Zas iní povedia, že oni môžu robiť iba to, čomu už v plnom rozsahu dokážu porozumieť. Tieto výpovede sú však subjektívne a signalizujú silné väzby v citovej mysli. Správne je, že učiaci sa musí rozumným a usporiadaným spôsobom dlhšiu dobu venovať duchovno-spirituálnym obsahom, lebo až po dňoch, týždňoch alebo mesiacoch sa staré nátlaky rozpustia a spirituálne obsahy sa stanú novými silami. V tomto zmysle pri učení platia rovnaké zákony, ako pri učení sa cudziemu jazyku. Kým človek stále vychádza zo svojho materinského jazyka, nemôže sa naučiť cudzí jazyk. Musí sa upriamiť na nové citové vnemy, osvojiť si ich a až po primeranom čase nové slová vnesú do vnútra príslušnú kultúru a duševný cit.
5) Éterické sily, jednoducho povedané, sú budujúce životné sily uvoľňované z rozumných ideí a rozhodnutí, ktoré sa vykonávajú aj počas dlhšieho časového obdobia.
