|
13 November 2023
Umenie slobodnej spirituality – význam stredu v srdci
Článok heinza Grilla uverejnený 12.7.1919 na jeho stránke po nemecky:
https://heinz-grill.de/spiritualitaet-herzzentrum/
Kristov námestník
Kňaz, ktorý v epikléze posväcuje hostiu a privoláva nadol ducha, koná zastupujúc Krista. Podľa ekleziológie kňaz zostáva kňazom po celý život a môže vykonávať sviatosť zasvätenia. Zlé skutky, alkohol a chybné prehrešky nebránia účinnosti sviatosti. Z tohto dôvodu cirkev uvádza, že sviatosť nezávisí od morálky kňaza, ale od cirkvi a členstva v nej.1,2,3,4,5,6
Podľa hlbšieho pozorovania duchovných súvislostí sa všetky skutky, ktoré človek vykonal so zanietením a samostatnou zodpovednosťou, zakladajú a rozširujú kapacitu individuálnej duše. Snaha o ducha a úkony, ktoré jednotlivec samostatne dosiahne pomocou disciplíny, darujú po smrti poklad, zatiaľ čo príslušnosť (k cirkvi), nárokovanie si pravdy a iba vonkajšie vierovyznanie nie sú ničím viac, než jarmočnou propagáciou. Ak však niekto prevezme zástupnú úlohu s následníctvom a poskytuje sviatosti alebo vykonáva ďalšie zasväcovacie úkony, podľa cirkevného podania nemusí niesť zodpovednosť. Kňaz alebo biskup si pre vykonanie zasvätenia sníme čiapku, zatiaľ čo pri kázni si ju nasadí. Preto keď nemá čiapku, „zodpovednosť nepadá na jeho hlavu (v nemčine na čiapku)". Je akoby anonymne vložená do rúk veľkej a sotva definovanej cirkvi. Príslovie „zobrať si niečo na čiapku" (v nemčine)(v slovenčine - zobrať si niečo na plecia) pochádza z rituálnych klerikálnych ceremónií.7
Centrum srdca a zodpovednosť cirkví za súčasnú krízu
Pozorovanie centra srdca, v sanskrite nazývaného anahata čakra, predstavuje štvrté zo siedmich centier, poskytuje mimoriadne cennú príležitosť na poznanie, lebo tu sa prejavujú všetky sily, ktoré jednotlivý človek v priebehu svojho života samostatne vypracoval. Všetky idey, ktoré by chcel sformovať na ideály, posilňujú individuálne srdce ako vo fyzickej, tak aj v jeho metafyzickej kapacite. Toto centrum umožňuje mier so svetom a nezakladá sa na emóciách, ale na skutočne vydobytých pocitoch a cíteniach. Ak by človek nežil nábožensky vonkajškovo, ale by nábožnosť dosahoval snahou o pravdu, získal by odstup od misionárskej horlivosti a svojim blížnym by dával svoju námahu o porozumenie, tak by už čoskoro neboli žiadne vojny. Falošné náboženstvá sú hlboko zodpovedné za mizériu politiky a materializmu. V srdcovom centre sa stretávajú vplyvy vesmíru s pozemskými impulzami a kreujú individuálnu jedinečnosť a integritu. Výraz srdcového centra dáva ľuďom pokojný stred a taktiež pre druhých otvára nové perspektívy.
Vlastnosti srdcového centra sú napríklad schopnosť kritizovať seba aj druhých, schopnosť logického myslenia v súvislostiach, schopnosť myslenia harmonicky koordinovaného s konaním, sila vytrvalo ísť za nastúpeným duchovným cieľom až k jeho realizácii a napokon aj schopnosť zaujímať sa o druhých ľudí a napriek tomu vždy im ponechať ich cestu. Toto centrum, žiaľ, u mnohých ľudí je iba chabo rozvinuté, ale je mnohonásobne zatienené.
Nárokovanie si pravdy vzniká z nedostatku duchovných obsahov
Keď nejaká cirkev musí zamestnávať referentov pre sekty, aby kontrolovala iné formy viery a ak je to možné, aby ich vylúčila z otvoreného dialógu, vyjadruje to nesmierne nárokovanie si na pravdu, ktoré sa môže rozmáhať iba vtedy, ak sa stratil akýkoľvek zmysel pre nadzmyslové svety a pre duchovné pravdy. Do určitej miery sa dá proporcionalita stanoviť pomocou vzorca, ktorý hovorí: Čím menej ľudí je schopných zaoberať sa obsahom, tým viac si nárokujú pravdu pre seba a čím viac ľudí je vychovaných k odbornému a tematickému dialógu, tým menej požadujú nespochybniteľné právo na pravdu. Ak človek pozoruje život, zjavne drzo a polemicky zaznievajú tie hlasy proti ostatným, ktoré vykazujú najhlbší nedostatok zmyslu pre obsah. Zničujúce projekcie na druhých sa v skutočnosti dejú kvôli nedostatku spirituality.
Rád by som si dovolil osobnú poznámku a vyjadrím ju takmer ako anekdotu, nedávno som požiadal referenta pre sekty (ktorý nešetril negatívnou kritikou voči mne) o informácie a rozhovor a následne som dostal odpoveď od jeho nadriadeného. Obsahom tohto listu s odpoveďou od nadriadeného bolo, že so mnou nebude môcť hovoriť, pretože referent pre sekty bol tak veľmi napádaný a že v rôznych krajinách bolo tak či tak potrebné postulovať naliehavé varovanie predo mnou. V cirkvi sa zdá obzvlášť bežné podivné gesto, že referent pre sekty neformuloval svoju odpoveď sám, ale jeho nadriadený napísal list, ktorý nebol práve zdvorilý. Ľudia, ktorí tam pracujú, sú všetci viac-menej reprezentantmi veľkého systému a v konečnom dôsledku dokonca aj námestníkmi Krista.
Neexistuje väčšia prekážka skutočného duchovného dozrievania, ako je zástupnosť. Kňaz, ktorý si zloží čiapku a vykoná sviatosť v sukcesívnom následníctve po biskupovi, pápežovi a v konečnom dôsledku údajne po Kristovi, sa musí v okamihoch epiklézy akoby vypnúť a odindividualizovať, odovzdať sa čisto prevzatej forme viery. V každom prípade pri tejto forme veriacej oddanosti vzniká veľmi neisté sebaodovzdanie, ktoré sa vyhýba silám poznania orientovaného na vedomie, a preto otvára magické pole pôsobenia.
Naučiť sa používať vedomie
Centrum srdca je centrum osobnosti v človeku a rozvíja sa iba vtedy, keď sa jednotlivec učí svoje vedomie používať v čo najväčšom možnom rozsahu. Fázy sebaodovzdania, či už vo vzťahoch alebo v náboženských rituáloch, narúšajú harmonický rozvoj individuálneho potenciálu. Ak sa niekto napríklad skutočne zaoberá dušou a jej ďalšou cestou po smrti, venuje sa výrokom z rôznych zdrojov a napokon nadobudne prvé citlivé zážitky s touto témou, dozrieva nielen jeho intelektuálne vedomie, ale rozvíjajú sa aj skutočné city srdca. Rituál však neberie ohľad na vedomie a jednotlivec si nevšíma sily, ktoré podvedome prenikajú do jeho vnútra, keď prijíma hostiu. V každom prípade (pre duchovný pohľad) sa v kostoloch takmer vždy ukazuje tragická scéna, že na ľudí prijímajúcich Eucharistiu spoločenstva sa viac prenášajú kolektívne emócie spoločenstva a duchovná realita s jej silami aktivujúcimi vedomie zostáva vzdialená.
V joge sú tiež početné rituály, ako napríklad prenesenie vôle majstra na študenta. Na tento účel sa robí tlak palca na čelo alebo, presnejšie, na šieste centrum, ktoré predstavuje meditačné centrum. Toto centrum sa v sanskrite nazýva adžňa čakra. Rituály sa vo veľkom rozsahu konali v Mníchove s rodinou B. Žiaci, ktorí sa toho zúčastnili, boli často vyzvaní k prísahe a poslušnosti. Palec a tlak tohto palca na čelo symbolizuje prenesenie vôle, čo vyjadruje, že majster je všetkým a žiak sa tomu musí podrobiť.
Dovolím si ešte raz osobnú poznámku, som s týmito rituálmi v joge veľmi nespokojný a rozhodne ich odmietam. Dnes, v dobe, kedy by spiritualita už nemala byť viazaná len na majstra a v žiadnom prípade by nemala závisieť od sviatosti cirkvi, by bolo priaznivejšie, keby existovali praktickejšie možnosti, ako jednotlivec môže dospieť k zaoberaniu sa s duchovnou realitou s orientáciou na vedomie a posilňujúc poznanie. Rituály zvyčajne viac narúšajú harmonickú orientáciu, než by ponúkajú jednotlivcovi skutočnú pomoc. Sklon k úteku do rituálov je však dnes väčší ako predtým a dôvod zrejme spočíva v tom, že duchovne hľadajúci si vyberajú tú najľahšiu a najpohodlnejšiu cestu.
Aby sa rozvinulo srdcové centrum, musí jedinec samostatne vybudovať odvahu k hľadaniu pravdy a musí si uvedomiť, že trvalú existenciu majú len tie sily, ktoré si sám vyvinul skúsenosťou a poznaním.
Poznámky:
1 „Avšak biskupi a kňazi sú tlmočníkmi Boha a sprostredkujúcimi osobami, ktorí v Jeho mene ohlasujú človeku boží zákon a prikázania bohumilého života a zastupujú samého Boha na Zemi, z čoho prirodzene vyplýva, že zastávajú takýto úrad, nepredstaviteľnejšie najvznešenejší. Preto sa [v Svätom písme] právom nazývajú nielen anjelmi, ale priam »Bohmi« [Božími Synmi], lebo majú zastupovať Boha, toho nesmrteľného, v jeho moci a majestátnosti medzi nami." Rímsky katechizmus, pápež Pius V
2 „(Kňaz) koná medzi veriacimi namiesto Boha, pretože Kristus je hlavou tela, ktorého členmi sú kresťania. Moc, ktorá je mu daná, sa teda nedá porovnávať so žiadnou ľudskou inštitúciou. Je úplne nadprirodzená. Pochádza od Boha...To, že toto kňazstvo ustanovil náš Pán a Spasiteľ, že moc premieňať, obetovať a rozdeľovať svoje telo a krv, ako aj odpúšťať hriechy, bola daná apoštolom a ich nástupcom v kňazstve, to ukazuje Sväté písmo a toto vždy učila tradícia Katolíckej cirkvi... Kto hovorí, že Duch Svätý sa nesprostredkúva svätým aktom vysviacky, a preto nemá zmysel, aby biskup povedal: 'Prijmite Ducha Svätého', alebo sa prostredníctvom neho nevpečatí žiadne znamenie, alebo nie je možné, aby sa niekto, kto bol kedysi kňazom, stal opäť laikom, to je vylúčené." Tridentský koncil, 1563
3 „Ďalej veríme, že by sme mali pamätať na nasledovné: Kňaz koná namiesto ľudí len preto, lebo predstavuje osobu nášho Pána Ježiša Krista, keďže je hlavou všetkých členov a obetuje sa za nich; Prichádza teda k oltáru ako Kristov služobník, stojac nižšie, než Kristus, ale vyššie, než ľud. Ale ľud, ktorý v žiadnom ohľade nezastupuje osobu božského Spasiteľa, ani nie je sprostredkovateľom medzi sebou a Bohom, nemôže v žiadnom prípade požívať kňazské práva." Z obežníka pápeža Pia XII., 1947
4 „Katolícky kňaz, ktorý udeľuje sviatosti, nekoná zo svojej sily alebo morálnej dokonalosti (ktorú žiaľ často nemá), ale ´in persona Christi´. Prostredníctvom zasvätenia sa mu zvyšuje premieňajúca, posväcujúca, liečiaca, zachraňujúca sila Kristova. Pretože kňaz nemá nič zo seba, je predovšetkým služobník." Farnosť Baumgarten, Rakúsko
5 „Zasvätenie tak presahuje delegovanie zo strany spoločenstva, pretože „udeľuje dar Ducha Svätého, ktorý umožňuje vykonávať ‚svätú moc' (sacra potestas), ktorú môže udeliť iba sám Kristus, prostredníctvom svojej cirkvi." Katechizmus katolíckej cirkvi
6 „Zasvätenie udeľuje, podobne ako krst, nezmazateľný znak." Katedrálna kapitula Thomas Weißhaar, diecéza Rottenburg-Stuttgart, Podľa toho bývalý kňaz ho nemôže udeliť.
7 "Podľa Evanjelickej slobodnej cirkevnej obce v Berlíne, ktorá má svoje korene v hnutí bratov ? cirkev bratská? (Elberfeldov preklad Biblie), sviatosť vysviacky nemá biblický základ: „Viaže sa podávanie Večere Pánovej k určitým vysväteným alebo zasväteným ľuďom? Správy Evanjelií a učenie o Večeri Pánovej v 1. liste Korinťanom verš 10 a 11 súhlasne ukazujú, že chlieb a víno dostávame od Pána a delíme sa o ne medzi sebou. ´Pohár požehnania, ktorý dobrorečíme... chlieb, ktorý lámeme...´ (1 Kor 10-16). V Biblii nie je žiadna pasáž, ktorá by nejako naznačovala, že chlieb a víno sa premieňajú alebo dokonca obetujú špeciálnymi slovami zvláštneho muža. Pán Ježiš sa raz a navždy obetoval na Golgote (List Židom 10,12+14+18). Delíme sa medzi sebou o chlieb a víno na pripomenutie a pamiatku nášho Pána. To si nevyžaduje „kňaza", pastora alebo iného klerika. Rímskokatolícka cirkev svojím učením popiera priamy vzťah, ktorý máme s Bohom, naším Otcom, a snaží sa zavedením kňazského úradu udržať svojich veriacich v stave ľudskej závislosti, podriadenosti a duchovnej nezrelosti. Na druhej strane svojimi bludnými učeniami dáva kléru autoritu a moc, ktorá patrí jedine Bohu." www.efg-hohestaufentr.de