Nechceme Vás učiť a vnucovať Vám náš obraz sveta a človeka, chceme vo Vás podnietiť sily a schopnosti, ktorými si Vy sami vytvoríte pravdivý obraz o sebe a o svete.

Výživa a dávajúca sila človeka

Dopredaj posledných výtlačkov stále aktuálnych kníh, podľa ktorých cvičíme, za znížené ceny:
Duševná dimenzia jogy 12 €
Preduchovnenie tela 10 €


Joga a rakovina

Kardinálny omyl súčasnosti

Článok Heinza Grill z 18.3.2021 na jeho stránke:

https://heinz-grill.de/korper-seele-bewusstsein/

Lepšie by bolo počúvať nie iba telo

„Telo vie, čo je pre teba dobré." Táto slovná formulácia, ktorá koluje v mnohých ezoterických kruhoch a všeobecne sa šíri aj ako dobrá rada medzi ľuďmi, takmer presne charakterizuje stav vedomia v súčasnej materialistickej dobe. Ako to však naozaj je, keď niekto ľahkomyseľne poslúcha túto formuláciu?

Iste existuje množstvo potrieb, ktoré telo automaticky signalizuje a to obzvlášť, ak dospelo do nejakého stavu nedostatku. Žiadostivosť po pití, jedení, po zblížení, náklonnosti, po odpočinku, pokoji a mieri, po sympatii, pohode alebo pohodlí nie je vyvolaná vlastne priamo z fyzického tela, lebo telo je bez potrieb, ale vťahuje sa do ľudského vnútra cez nervový aparát pripomínajúci citlivý prijímač, ktorý prijíma všetky pozemské aj kozmické prúdy. Pretože nervový systém nefunguje podľa mechanistických zákonov, ale obsahuje mnohé možnosti učiť sa, stáva sa nosnou silou duševného prežívania alebo všeobecne povedané stáva sa nositeľom samotnej duše. Dušu však nesmieme vnímať obmedzene iba v jej pozemskom podobenstve, ale ako reálnu existenčnú jednotku, ktorá vyviera z vesmíru a v človeku dostáva mikrokozmický domov. Z tohto dôvodu môžeme dušu, ktorá je organizujúcou nosnou silou nervového systému, označiť za takzvané astrálne telo. Prostredníctvom tohto vysoko citlivého vkladu prekypujúceho životom má telo, ako žijúci organizmus, dobre známy pud sebazáchovy, ktorý sa vyjadruje prirodzenými formami túžob.

Ak by sa ľudské vedomie zredukovalo na pud sebazáchovy, bez zahrnutia vyššej perspektívy možností duchovného vývoja, bola by formulácia „Poslúchaj svoje telo, lebo telo vie, čo je pre teba dobré", snáď ešte ospravedlniteľná. Pri presnejšom pozorovaní sú však potreby, ktoré telo signalizuje, veľmi relatívne, lebo sa môže stať, že napríklad v končatinách ho premáha únava a hlava klesá v takmer spiacej ťažobe, hoci tu nie je ani nedostatok spánku, ani skutočné vyčerpanie. Vyskytuje sa to vtedy, keď človeka prehluší apatická nálada. Potreby, ktoré sa riadením nervov zrkadlia cez telo do vedomia, vystupujú akoby zdola nahor – alebo inak vyjadrené – skutočne z telesnosti – alebo ešte inak povedané – z takzvaného prehlušujúceho nízkeho pudu vystupujú do vedomého cítenia a predkladajú človeku veľmi veľa falošných pocitov. Je to astrálne telo, ktoré v sebe nesie najrozličnejšie formy túžob a ktoré môže byť na jednej strane do fyzického tela veľmi zapletené, alebo na druhej strane môže z duchovnej aktivity prijímať slobodnejšie, zvrchované a svetlé vnemy. V takom astrálnom tele, ktoré sa žiadostivo spája s antipatiami, je možné rozpoznávať väčšinou akoby červené alebo nepokojné farebné tóny alebo, keď je vyčerpané antipatiou, dá sa vnímať v prejave únavy. Skutočná sympatia v spojení s empatiou a záujmom v zásade oživí nervový systém, a tým astrálne telo v jeho farebnom vyžarovaní rozradostí.

Duchovné školenie očisťuje a usporadúva astrálne telo a vedie k univerzálnemu bratstvu s čo najväčšou možnou šírkou. Žiadostivosť, ktorá akoby vystupovala z tela bez kontroly vedomia a ktorá určuje pocity a náladu, potláča skutočné možnosti duchovného vývoja a vedie vedomie do naladenia, ktoré prastaré písomnosti jogy označujú ako avidja - nevedomosť. V tejto súvislosti sa Bhagavadgíta vyslovuje v mnohých veršoch, ktoré dnes pre súčasnú kultúru znejú tak nepochopiteľne, ako napríklad nasledovné:

   Tani sarvani samyamaya yukta asita mat-parah.

   Keď prekonal všetky formy žiadostivosti, môže sa oproti mne posadiť zjednotený a plný oddanosti. (kapitola 2 verš 61)

Tieto slová v Bhagavadgíte vyslovila božská bytosť Krišna. Ak teraz slovo „Krišna" stotožníme so slovom „myšlienka", rozvinie sa ľahšie zrozumiteľný a nie personifikovaný význam:

   Keď prekonal všetky formy žiadostivosti, môže sa naproti myšlienke posadiť zjednotený a plný oddanosti.

K tomuto interpretovaniu treba vo všeobecnosti povedať, že myšlienka je čistou formou ducha a nesmie sa zamieňať s dobre známym intelektualizmom dnešnej doby.

Hoci sa potreby tela musia brať vážne, ako napr. hlad, ba dokonca aj potreby kontaktu, náklonnosti a uznania, hľadajúci človek na ceste meditácie sa nesmie nechať viesť primárne nimi. Bdelé vedomie v každom okamihu vystúpi nad tieto túžby tela, usporiada ich do zmysluplného vzťahu a udrží si tým vedenie nad telom, takže žiadostivosť, ktorá akoby z neho vystupovala nahor, sa stane prirodzenou pudovou silou v živote, ktorá vyžaruje v primeranom vedomom vzťahu. Pocity stimulované signalizovaným nedostatkom, ako napríklad v klasickom zmysle potreba výživy, v tomto celkovom zvedomení a usporiadaní vedomia budú prirodzene integrované. Pre toho, kto v určitom zmysle školí svoj vzťah k jedlu a k príjmu potravy, sa hlad stane príjemným pocitom. Vedomým zaoberaním sa získa žiadostivosť vystupujúca z tela krásne začlenenie. Pocit hladu, ktorý sa môže vystupňovať až k pálčivej náruživosti, je vlastne formou žiadostivosti, formou bytosti, takzvaného útvaru kamarupa, ktorý sa môže vystupňovať v zvláštnej miere vtedy, keď v človeku existuje nejaký duševný nedostatok.1

Duša na onom svete

Po odlúčení tela, potom, keď duša, a tým takzvané astrálne telo prechádza do kozmu, už viac neprežíva pozemské potreby, ktoré vyvierali napríklad z pudu sebazáchovy počas doby života, ale duša celkom svojsky prežíva práve tú bytostnú formu, ktorú človek nerozvinul vďaka nedostatku odvahy, vďaka lenivosti, vďaka mnohým materialistickým spôsobom uspokojovania potrieb alebo všeobecne vďaka stiahnutiu sa. Počas doby života tu bol hlad prítomný prostredníctvom existencie tela. Človek ho mohol znášať bolestne, ale potešenie z jedenia bolo taktiež jeho denným spoločníkom. V obyčajnom živote strávi jednotlivý človek relatívne mnoho času prípravou jedla, pestovaním potravinárskych rastlín, nakupovaním a nakoniec, v konečnom dôsledku, oživuje svoje sny potrebami kulinárskych pôžitkov. Tieto potreby sú akoby automaticky dané povahou žiadostivosti a astrálneho podielu, ktorý sa hlbšie zamotal do tela. Ak by si človek svoje bytie zariaďoval iba podľa takýchto a podobných potrieb, nikdy by nemohol hovoriť o slobode a v každom prípade forma meditácie, ktorá rozkvitá v myšlienkovom obsahu, by pre neho bola nemožná. Dá sa preto povedať, že jednostranné uspokojovanie pozemských potrieb, bez kreovania vyššej ideality, necháva človeka na druhej strane duchovne hladovať. Táto problematika spočíva v materializme ako určitý druh skutočnej epidémie hladovania.

Na druhom svete, ktorý je slobodný od akýchkoľvek telesných fixácií a emócií, duša prežíva svoju pravú skutočnosť a kvalitu. Ak sa nemohla postupne duchovne vyvíjať podľa primeraných potrieb a ak vykazuje mnohé zanedbania, ktoré sa však vzhľadom na vývoj robiť mali, vytvorí si pre seba cloniaci obal, ktorý bude brániť cirkulácii prirodzených síl svetla. Potom sa cíti ako uzavretá a izolovaná. Je uväznená akoby v cele bez svetla a trpí tak nedostatkom duchovných vzťahov a duchovných obsahov. Tak ako v pozemskom živote strava udržiava telo, rovnako aj riadne duchovné snaženie k vyšším cieľom vyživuje dušu, ktorá sa tým nachádza vo svetle.

Dá sa povedať, že duša sa riadne vyživuje svetlom od vyšších častí, ktoré sa vyvíjajú v astrálnom tele, zatiaľ čo prostredníctvom nízkych častí, sa vynárajúce žiadostivé chúťky, ktoré sa vystatujú telesnými túžbami, dostávajú do úbohej, izolovanej a zatemnenej pozície. Často sa preto stáva, že potešenia, ktorým sa človek oddával, sa teraz na druhom svete stávajú utrpením, zatiaľ čo namáhavé zotrvávanie s disciplinovanou výdržou, často prekračujúcou hranice, dokonca aj s určitým chradnutím tela a s obetavým zápasom o vyšší vývoj, vytvorí radostné a sympatické útvary. Bytie na tomto a na onom svete je väčšinou tak zásadne rozdielne, ako v živote deň a noc.

Nedostatočný duševný vývoj je možné vnímať už v pozemskom živote

Človek spravidla zbadá iba skutočné potreby, ktoré telo signalizuje a celkom opomína najjemnejšie volania v duši, ktoré mu pripomínajú vývojové otázky. Telo sa napríklad cíti vyčerpané a unavené, chce oddych, spánok a pokoj. Ako často občan prežíva vyčerpanosť práve pri jednostrannom preťažení a pri nedostatku zmysluplných aktivít. Telo mu stále viac signalizuje potrebu stiahnuť sa a mať pokoj. Skutočnosť, že by predsa len zmysluplná aktivácia ľudského potenciálu, a to myslenia, požadovaného cítenia a vôle, mohla tvoriť východisko z tejto dilemy, však jednotlivec zvyčajne nezažije.

Skúsenosť s regeneračnými pobytmi, spojenými s duchovnými študijnými kurzami, zarážajúcim spôsobom ukazuje, že po niekoľkých týždňoch alebo najneskôr po pár mesiacoch je možné v duši zažiť prítomnosť nedostatku skutočnej aktivity a mentálneho posilnenia. Počas fázy vyčerpania telo túži po pokoji a v psychike signalizuje jednostrannú túžbu po náklonnosti k pasivite. Až po prvej vykonanej a udržanej aktivite, ktorá Až po prvej vykonanej a nevzdanej, vydržanej činnosti, ktorá bola privedená do rozvoja a priniesla posilnenie duševných zážitkov a schopnosti vytvárať si vzťahy, si cvičiaci všimol, že v tomto období, keď bol stále ešte vyčerpaný, že mu skutočne niečo chýblo. Pri spätnom pohľade bolo možné spoznať starý stav s jeho špecifickým deficitom.

Prehnane by sa dal uviesť zvláštny príklad a predstaviť si, že by človek nemal vysoko organizovanú ruku s piatimi prstami, ale akúsi zvieraciu labu, asi ako pes. Tá je menej diferencovaná, prsty nemá článkované a nie je vybavená citlivým hmatovým zmyslom. Ak by mal človek laby, nemohol by nikdy robiť takú jemne členenú prácu, nebol by schopný písať a rovnako ani umelecky modelovať. Človek sa pozerá na psa, vidí jeho laby a môže si pomyslieť: „Vďaka Bohu, nechýbajú mi citlivé a modelujúce ruky." Ale pes sa nedokáže tak pozrieť na človeka a nedokáže si povedať: „Chýbajú mi ruky." Avšak človek, ktorý by musel navždy zostať na stupni vývoja s labami, by si rovnako nedokázal vyvinúť túžbu po vysoko organizovaných rukách, pretože by si ich nedokázal ani len predstaviť a myslieť na ne. Boli by mimo jeho chápacích možností, a preto by v tomto stave ani necítil nedostatok. Nedostatok jemnej citlivosti, šikovnosti a modelovacích schopností vďaka svojim labkám by takisto pocítil, iba až by mal ruky s citlivými prstami. Deficit preto dokáže človek vnímať iba potom, keď sa pred ním nachádzajú možnosti, ktoré je schopný porovnať.

Najpodstatnejší nedostatok dnes spočíva v tom, že človek neprisudzuje životu duchovný význam a v tom, že mu chýbajú zodpovedajúce vnímacie orgány pre skutočnú spiritualitu. Jednotlivý človek si ani nedokáže predstaviť, že by mal nejaký nedostatok duchovnosti a v neposlednom rade dokonca ani nedostatok vnútorného prežívania, teda v oblasti duševnej. Až po určitom čase, keď sa školí a učí sa, aby mu pribúdali duchovné vnemy, citové vnemy a myšlienky, a v tejto disciplíne si do istej miery vytvára duševné nástroje, akoby to bol istý druh ľudských rúk, avšak nie sú to viditeľné ruky, ale duševné schopnosti a morálne kompetencie, ktoré vedú ku komunikácii, k vyššiemu vnímaniu a k múdrym úsudkom; človek si všimne, ako bol vlastne v skutočnosti stratený a dokáže sa s múdrou reflexiou pozrieť naspäť a spoznať, že bez absolvovania vývoja mu skutočne chýbala určitá esenciálna možnosť.

Ak človeku chýbajú v živote vývojové kroky, po smrti to prežíva ako podstatný a hlboký nedostatok

Zápas Michaela, ktorý kopijou poráža draka, je symbolickým obrazom archanjela;

zatiaľ čo najjemnejšia vertikála, línia akoby skoro pozdvihnutá z tiaže, je výrazom princípu Archai.

              

Prekročenie duše z tohto na druhý svet v zásade vždy vedie k spätnému pohľadu na minulé bytie. Po určitom čase duša pri vžívaní sa do svojej kozmickej, novej a rozšírenej skutočnosti zbadá etapy vývoja, ktoré premeškal, a teraz musí ten nedostatok znášať ako stratu substancie. Počas pozemského bytia mal jednotlivec fyzické telo a s ním sa mohol cítiť v pozemskom bytí udomácnený. Po odlúčení všetkých fyzických okolností predsa ostávajú pozitívne zvládnuté vývojové otázky a domovina, ku ktorej sa teraz duša môže vzťahovať, sa už nezakladá na predtým daných pozemských výhodách, ale na dosiahnutom poznaní, ktoré je získané z pozemského sveta spolu so skúsenosťami, učením a duchovným štúdiom. Každý, kto opustil pozemský svet preto prirodzene prežíva práve tú dimenziu, ktorú na Zemi nemohol dostatočne zažiť - totiž opomenutie toho mravného a duchovného. Toto opomenutie sa pretvára na pocit hladu a uzatvorí človeka pred radostnými svetmi svetla.

„Poslúchaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré" - táto slovná formulácia popisuje sklon k veľmi silnej väzbe. Vzniká obzvlášť prostredníctvom závislostí mysle na pozemskom svete a vo veľkej miere vylučuje otázku možného vývoja duchovného života. Pri prílišnom počúvaní tela sa spodné časti astrálneho tela začínajnú hýbať a tie jemnejšie vplyvy duchovného sveta, ktoré čakajú za zmyslovými pôžitkami, zostanú nevypočuté. Človek je pomocou tejto formulácie vedený takzvanými motorickými nervami a chýba mu seba-kontemplácia a skutočné vnímanie vyššej celostnej reality. Má sklon k egoizmu. Vciťuje sa väčšinou do vnútra svojho vegetatívneho systému a tragicky prehliada, ako tento celý fyzický aparát musí byť vyživovaný vyšším a múdrejším riadením z ducha.

Vertikála je symbolom Arché, ducha alebo myšlienky.

Archai sú podľa ich duchovnej prirodzenosti tými zvrchovanými mocnosťami, ktoré by chceli človeka vo všetkých jeho činoch citlivo a predsa mocne pozdvihnúť. Privádzajú ho k vzostupu a oslobodeniu. Keď Emanuel Kant hovorí o otázke osvietenia a označuje ho za východisko pre človeka, ktorý sa musí pozdvihnúť z nedospelosti a neschopnosti používať svoj rozum bez toho, že by ho viedol niekto druhý, potom by práve táto odvaha k vlastnému mysleniu bola silou, ktorú motivujú duchovia prapočiatkov.2

Horizontála je symbolom pre sociálny a pozemský život.

Ak by človek sám seba pozoroval, napríklad celkom nezvyčajne, teda celkom nepredstaviteľne, ale človek by si hypoteticky mohol urobiť raz takú predstavu, že sám seba pozoruje zo stanoviska takzvaných anjelských hierarchií, potom by nevyhnutne musel rozpoznať hlúpy a tupý  roszah pôsobnosti takejto slovnej formulácie „Poslúchaj telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré". Existujú rozliční anjeli, ktorí sú rozdelení do rôznych hierarchií. Majú rozličné vybavenie a schopnosti. Spomeňme napríklad takzvaných Archai3, Pratvorivé sily, ktoré múdro riadia ľudské sily vôle4. Vôľa tvorí najhlbšiu, nevedomú prirodzenosť človeka a nesie v sebe, vo svojom strede, najsilnejšiu hnaciu silu. Tieto vysoké bytosti sú svetlé a ľahké, také ľahké, že práve svojou ľahkosťou signalizujú istý druh úplnej slobody voči telu. A predsa sú obdarené veľmi vysokou múdrosťou. Najpresnejšie poznajú a rozlišujú vôľové pomery človeka. Ich hlbokým duchovným elementom sú rozhodnosť a dôstojnosť. Kto sa napríklad započúva do hĺbky svojej duše, v citlivých okamžikoch zbadá, že existuje vyššia morálka a že človek je vlastne svojou ľudskosťou vyzývaný volaním ducha k tomu, aby ju s najlepšími rozhodnutiami odhodlane naplnil. Ale človek má tisíc výhovoriek a môže sa otupiť a ohlúpnuť voči tejto realite svojej vlastnej dôstojnosti, ktorú má vo svojej duši. Môže si napríklad povedať, že múdrosť prenechá inteligentnejším ľuďom, avšak v rozpore so skutočnými hlbšími vnuknutiami tak znehodnocuje svoju vlastnú osobnú vôľu. Ľahkovážne si preto povie slovnú formuláciu, ktorá je dnes rovnako známa: „Cesta je cieľom a ja som na ceste." Avšak snahou duchov prapočiatkov je nevyhnutnosť komplexne dosiahnuť cieľ pre svetové tvorstvo, čo by zodpovedalo dôstojnosti človeka.5

Kríž je symbolom syntézy.

Teraz môžeme nechať hovoriť Arché. Jemným spôsobom oznamujú prostredníctvom im zverenej vyššej múdrosti tie pocity, ktoré odeté do slov hovoria asi nasledovné: „V žiadnom prípade neposlúchaj svoje telo a jeho lichotivé alebo prehnané emócie, lebo tie sú v ich súhrne a v ich väzbách samé o sebe skazou. Prekroč hranice a prekonaj svoje malicherné strachy, ktoré vystupujú z tvojich orgánov, obetuj sa pre vyššiu ideu, maj odvahu žiť v zmysle morálky. Snaž sa o najlepší a najušľachtilejší cieľ. Si povolaný k vzostupu. Čakanie na ostatných je plané. Ak by tvoje osobné okolnosti zrkadlili, ako sa trasieš pred morálkou a nutnosťou konať, neposlúchni túto vrtkavosť svojej mysle, ani svoje zmenšené porozumenie sebe samému. Telo by nemalo spôsobiť stratu odvahy a nemá veľmi čo povedať, keď sú na rade vysoké a najvyššie povinnosti. Silu na svoje konanie nájdeš pomocou múdrosti."

 

Meditácia pripraví človeka na duchovný svet

Meditačné cvičenia, tak ako sú dnes mnohorako chápané iba ako nástroj na uvoľnenie alebo prinajlepšom na získanie lepšej vyváženosti, v žiadnom prípade nemajú slúžiť na to, aby sa telo dobre cítilo alebo pre zmyslový svet. Každá skutočná meditácia si vyžaduje prekročenie hranice nad vlastné slabosti, vyčerpania, pocity menejcennosti, emócie a zúfalstvá6. Duchovné obsahy, vyššie múdrosti a pravdivé poznatky chcú dospieť ako riadne nové sily do doterajšieho schátralého bytia. Pomocou koncentrácie sa kultivujú a s vytrvalosťou sa udržujú v pamäti, takže tie najlepšie ideje sa nakoniec stávajú praktickými ideálmi a v neposlednom rade použiteľnými sociálne schopnými článkami bytosti. Tak ako ľudská ruka sa dokáže úplne nanovo a vyššie preorganizovať zo zvieracej laby, tak by v rovnakej miere mala meditačná práca zvedomiť ten nedostatok v oblasti duchovného života, ktorý človek v duši má, a tvorivé sily by opäť mal dať k dispozícii, aby individuálny človek dostal pocit, že život v tejto zhubnej dobe má zmysel práve preto, lebo môže byť naplnený novými silami, estetickými cieľmi a skutočnými duchovnými obsahmi. Keby nijaký nový duchovný začiatok nenastal, ani žiadne posilnenie substancie človeka v zmysle jeho vyšších schopností a nadzmyslových orgánov, nikdy by nemohol spoznať nedostatok, ktorým skutočne trpí. Potom je ako občan, ktorý leží na pohovke, uchýli sa do svojho užívajúceho si sveta tela a vôbec nezbadá, že v skutočnosti má nedostatok pohybu. Duchovný nedostatok však človek zbadá až vtedy, keď sa dlhšiu dobu rytmicky budujúc zaoberá duchovnosťou v rámci študijných cyklov a z toho získa vyššiu úroveň prehľadu o sebe samom a o svjej biednej minulosti.

Vlastne my všetci ľudia sme v stave už viac nevnímaného duchovného nedostatku, a preto nás materializmus premáha bezprecedentnou diktátorskou tvrdosťou a bezohľadnosťou.

Pramene:

Sri Aurobindo, Syntéza jogy, 1991, s.55

„Metóda, ktorú sme použili, teda spočíva v tom, uviesť celú našu vedomú bytosť do vzťahu a kontaktu s božskou bytosťou a zavolať Boha, aby celú našu bytosť premenil na Jeho. Tak sa v istom zmysle stane samotným Bohom, opravdivou osobou v nás, sadhakom7 = duchovným žiakom našej sadhany8 = duchovného cvičenia, avšak ostáva tiež majstrom jogy, ktorý nízku osobu v nás použije ako stredobod pre božské pretvorenie a ako nástroj na naše vlastné zdokonalenie. V skutočnosti tlak tapasu9 = oheň, v nás uskutoční zrieknutie sa toho, (totiž sila vedomia, že v idei je centrovaná božská prirodzenosť) čím vo svojej celostnosti sme a prinesie jej vlastné uskutočnenie. Božská vše-vediaca a vše-pôsobiaca bytosť zostúpi do našej stemnenej a obmedzenej bytosti. Postupne presvetlí celú nižšiu prirodzenosť, bude jej privádzať stále nové sily a nakoniec svojou aktivitou nahradí všetky formy nízkeho ľudského svetla a smrteľného pôsobenia."

Rudolf Steiner, Antropozofické smernice (1924/1925) GA 26:

„Ako vôľová bytosť sa človek neobracia na svoj organizmus, ale na vonkajší svet. Ak chce chodiť, nepýta sa, čo cíti vo svojich nohách, ale aký cieľ je tam vonku, ku ktorému chce prísť. Zabudne na svoj organizmus, v ktorom by on chcel. Vo svojej vôli neprislúcha svojej prirodzenosti. Patrí ... prvej hierarchii.

Poznámky:

1 O kamarupa – Bhagavadgíta, kap.3, verš 43: Niekto, kto hovorí: „Načúvaj svojmu telu, lebo ono vie, čo je dobré", ten sa prežíva z minulosti a nie v procese nastávania k budúcnosti. Nadväzuje na svoj vlastný osud – inak vyjadrené – na karmu.

2 Pozri Franz Josef Weltz, Ilúzia ľudskej dôstojnosti, 2004, s.267

Archai boli v gréčtine označovaní ako takzvané Eóny. Vo všeobecnosti sú to Duchovia Prapočiatkov. Označenie sa odvodzuje od gréckeho arché, to znamená začiatok, princíp, pôvod.

3 Ďalšie základy o duchovných hierarchiách, zvlášť archai, anjeloch Prapočiatkov pozri tiež v knihe Heinza Grilla Skryté konštelácie duše.

4 Podľa antropozofického učenia sa priraďuje prvá hierarchia – Serafíni, Cherubíni a Tróni - k ľudskému elementu vôle. Archai patria do tretej hierarchie, ktorá pozostáva z Anjelov, Archanjelov a Archai. V zásade títo Anjeli Prapočiatkov – Archai – pôsobia v zmysle elementu vôle, pretože zodpovedajú v človeku za riadenie až do hĺbky tela.

5 „Cesta je cieľom" je degenerovanou formou citátu od Konfucia, ktorý správne znie: „Prinášam svoju vôľu na cestu."

6 Nedostatok duchovnosti vedie k telesnému úpadku.

7 sadhaka – duchovný žiak

8 sadhana – duchovné cvičenie

9 tapas – oheň, odriekanie

O spoločných stretnutiach a cvičeniach duše

Podujatia s Heinzom Grillom   <  späť