|
20 Apríl 2020
Vedomý vzťah k zlu
manichejský postoj k zlu - premieňajúce dýchanie - Tonglen
Manichejský postoj k zlu
Keď sa človek stretne so zlom, môže reagovať rôznymi spôsobmi. Ten najslabší utečie, niekto zas ostane a bude sa brániť. Ak je niekto všeobecne naladený na útok a boj, ten tomu podľahne a bude so zlom chcieť bojovať. Niekto bude chcieť „zlo" uchlácholiť alebo dokonca bude sa snažiť napríklad odviesť pozornosť inde do nejakých kompenzačných spôsobov správania sa a bude dúfať, že ono sa to nejako dá do poriadku.
Aké stanovisko by však dokázalo naozaj pomôcť tomu, kto bol označený za „zlo"? Pravdepodobne by bolo rozumné najskôr pochopiť, prečo je to zlo tu, odkiaľ prišlo a čo si žiada. V tomto procese „protivník zla" už sa necíti byť protivníkom a nespráva sa ani obranne, ani útočne, ale stáva sa sprievodcom nešťastníka, ktorý potrebuje pomoc.
Akú pomoc potrebuje? Odkiaľ sa dajú načerpať sily na takúto pomoc? Ako je možné zlo premeniť, zachrániť?
Rudolf Steiner nás učí, že sily na úplnú premenu zla v dobro tryskajú z jasnozrivého pohľadu človeka na éterického Krista. V Janovom evanjeliu označuje Krista za darcu duchovnej odvahy. Človek má teda povinnosť zaobchádzať so zlom iba tak, že mu ukáže pravé dobro, ktoré pochádza od Krista. A teda potom nie človek sám, ale Kristus v ňom vykoná obrat od zla k dobru.
Od udalosti na Golgote všetci nesieme potenciál Krista v sebe, vo svojom vnútri. Preto sa na neho môžeme s plnou dôverou obracať a poznávať ho.
„Sily zla vládnu všade vo vesmíre. Človek ich musí prijať. Tým, že ich prijme, vštepí do seba zárodok toho, aby vôbec prežíval spirituálny život svojou dušou vedomou." - Rudolf Steiner: Symptomatologia dejín, s.114
Avšak bez pomoci Krista by toto prijatie mohlo u človeka viesť ku skaze. Aby to tak nebolo, aby to viedlo k jeho vývoju, musí človek vytvoriť nové vedomie o Kristovi a nastúpiť cestu k jasnozrivému vnímaniu éterického Krista.
Praobraz toho, ako máme pristupovať a narábať so zlom nám podal samotný Kristus a volá sa to manichejský prístup k zlu. To znamená nie odmietanie zla alebo útek pred ním, ale úplné prijatie do vlastnej bytosti (akoby nádych) a potom jeho úplné premenenie silami, ktoré tryskajú z jasnozrivého prežívania éterického Krista (akoby výdych).
Keď tu predkladáme tento veľmi náročný postoj voči "zlu", učíme sa tu iba pochopiť princíp a prvé krôčky k tomu, čím prešiel Kristus po smrti na Golgote a čo nás učí, aby sme aj my boli toho schopní. Nasledovné cvičenia sú iba ešte nedokonalým začiatkom veľkého diela, ktoré má raz ľudstvo vykonať. Predobrazom a učiteľom je nám Kristus. Súčasne však je aj On sám zdrojom sily, aby sme to raz dokázali.
- narajana 1998 -
Premieňajúce dýchanie
cvičenia:
1. Rastlina ... 2. človek ... 3. vírus ... 4. únik ... 5. túžba po záchrancovi ... 6. skupinovosť
Normálne ľudské dýchanie popisuje Heinz Grill v knihe: „Slobodné dýchanie" a upozorňuje aj na skutočnosť, že v pravej meditácii sa okolnosti celkom menia. To, čo za normálnych okolností pôsobí na človeka smrtiaco, kysličník uhličitý, to v meditácii mení svoje pôsobnie a človeka to neusmrcuje. Zlo sa tak mení na dobro. V meditácii sa človek učí prijať zlo a premeniť ho na dobro. Nadýchnuť zlo do seba, prijať ho a vydýchnuť dobro.
Tento spirituálny návod môžeme rozšíriť z oblasti dýchania a pôsobenia kyslíka a kysličníka uhličitého napríklad aj do oblasti myslenia alebo ho môžeme celkom všeobecne uplatniť vo vzťahu k zlu.
Heinz Grill k tomu dáva návody aj s príkladmi. (r. 2020)
Keďže kráčame po spirituálne-mentálnej duchovnej ceste, naše najjednoduchšie cvičenie pozostáva z toho, že sa učíme „vdýchnuť materialistickú myšlienku" a premeniť ju na spirituálnu a „vydýchnuť ju".
Uvedieme tu najskôr iba niekoľko veľmi jednoduchých, skôr nácvičných alebo prípravných cvičení.
1. cvičenie: Rastlina
Prijmeme názor materialistu napríklad na rastlinu. Zoberme si konkrétnu rastlinu a predstavme si, ako ju vníma materialistický názor. Spomeňme si zo školských čias, ako nás učili, že život rastliny je funkciou hmoty. Hmota rastliny je základom a jej život sa vyvíja iba ako dôsledok biochemických reakcií, ktoré sú celkom predurčené a dané.
„Nadýchnime", teda prijmime tento názor.
V ďalšom kroku ho celkom otočme. Za prvotnejšie, než hmotu, považujme nadzmyslovú existenciu života. Uznajme rastlinu ako nadzmyslovú bytosť, ktorá sa chce tu v hmotnom pozemskom svete uchytiť. Potrebuje teda na to fyzické telo, ktoré si oblečie z hmotných súčastí a svoj život pomocou neho dokáže prostredníctvom mnohých premien prejavovať navonok. Uvažujme fyzické telo rastliny ako jej nástroj na život tu na zemi, ako niečo, čo si rastlina privtelila ako následok svojho bytia.
2. cvičenie: Človek
„Nadýchnime", teda prijmime do seba materialistický názor dnešných čias, že človek je v prvom rade telom, ktoré postupne v priebehu dlhého vývoja prejavilo životné funkcie a čoraz viac získavalo stále dokonalejšie funkcie psychiky.
Premyslime a „vydýchnime" teraz názor duchovnej vedy, ktorá nám hovorí o opačnom procese. O tom, ako sa z duchovných svetov rozvíja človek až smerom na Zem a ako jeho vyššie nadzmyslové články formujú tie nižšie fyzické.
3. cvičenie: Vírus
A tu sa dostávame k otázke, či je vírus pôvodcom choroby alebo symptómom a ako s ním zaobchádzať. Ako mu ukázať Krista?
Ak sme dieťaťom súčasnej doby, pravdepodobne zastávame názor, ktorý nám predkladajú dnešní lekári alebo virológovia, že vírus je pôvodcom choroby. Takže teno názor sme už asi prijali, už ho v sebe nesieme. Už sme ho do seba „nadýchli".
Teraz by sme ho mali premeniť podľa vzoru Rudolfa Steinera. Organizmus, ktorý je v istom zmysle oslabený, v ktorom sa v nejakom smere rozvinula nerovnováha, ktorý má určité zmenené vnútorné telesné podmienky, je prostredím, v ktorom sa konkrétny vírus rád usadí a rozmnožuje. Oslabený organizmus nachádzajúci sa v nerovnováhe, v ktorom sú chorobné podmienky, je živnou pôdou pre vírus. Uchytí sa v ňom a rozvíja svoj život, lebo tieto zmenené podmienky mu vyhovujú. Vírus je teda nanajvýš indikátorom toho, aké chorobné procesy v organizme prebiehajú a aké zmenené nezdravé podmienky v ňom pôsobia. Vírus je živá bytosť. A tak s ním musíme aj zaobchádzať.
Žije v našom okolí a môžeme s ním vojsť do komunikácie. Opýtajme sa ho, prečo je tu a ako mu môžeme pomôcť.
Cvičenie spočíva v tom, aby sme si tento nový pohľad predstavili, aby sme ho mysleli, aby sme túto myšlienku v koncentrácii upevnili až do formy presvedčenia, aby sa stala súčasťou nášho myšlienkového obalu, aby v ňom táto myšlienka zažiarila, aby z nás táto myšlienka napokon vyžarovala, aby sme ju zdieľali s inými ľuďmi a podľa nej sme aj jednali – „vydýchli ju".
Principiálne rovnaký postup radí v súčasnej situácii aj Heinz Grill. Celkom konkrétne návody aj s vysvetlením nájdeme v jeho meditačných obsahoch o prepracovaní výpovedí napríklad nejakého verejného činiteľa.
Keby sme sa napríklad opýtali: „Aké pozitívne stránky má pôsobenie korona-vírusu na ľudstvo? Je to určitý krok k otvoreniu myslenia, ale bola by to otázka, ktorá nás ešte celkom necháva v oblasti polarizácie, pretože okrem pozitívnych účinkov by sme ihneď videli aj tie negatívne. Od tohto stanoviska však chceme vystúpiť do vyššej sféry bez polarizácie. A preto sa pýtame:
Ako môžeme bytostiam korona-vírusu ukázať Krista? Ako ich uviesť do vzťahu ku Kristovi?
Zjednodušene povedané, buď je človek zasvätený, iniciovaný do takého vysokého stupňa, že to sám vie, alebo nie je zasvätený a vtedy môže nad touto otázkou porozmýšľať.
Myslenie je práve tou časťou duševného života, ktorá sa klenie ako most medzi duchovnosťou a fyzickosťou sveta, obe oblasti spája a je dostupná každému.
V prvom rade by sme si mali vytvoriť ku Kristovi živý a opravdivý vzťah. Niekto sa právom a čestne opýta: „Ako si mám vytvoriť vzťah k niekomu, koho nepoznám?" Spomeňme si napríklad, ako sme si vytvorili vzťah k niekomu, kto napísal nejakú knihu, ktorú sme prečítali. Autora nepoznáme osobne, ale predsa sme si na základe toho, čo napísal, vytvorili k nemu vzťah. Istým spôsobom a do istej miery ho poznávame.
Tento spôsob by sme mohli uplatniť aj vo vzťahu a pri poznávaní Krista ako základ, ktorý je dostupný každému. O Kristovi máme spísaných mnoho príbehov, ale to je niečo iné. Tie napísal niekto iný. Ak sa pokúsime nájsť slová, ktoré sa považujú za Kristove, zistíme, že ich nie je veľa.
Napríklad – Otčenáš.
V sérii iniciačných kníh Heinza Grilla nájdeme aj meditácie pre starostlivosť o duše zosnulých. Z týchto myšlienok a návodov si môžeme vziať príklad aj pre meditácie pre súčasnú situáciu na pomoc padlým bytostiam, ktoré dnes voláme korona-vírus.
"Obzvlášť pôsobiace sú imaginatívne myšlienky, ktoré sú formované k zrelému vyjadreniu prostredníctvom opakovanej, sústrednej myšlienkovej práce a vytvoria v priestore samostatný éterický útvar." (citácia) V tomto zmysle si zoberme napríklad text Otčenáša.
"Najlepšie urobíme, keď budeme hovoriť tieto slová zároveň sami k sebe aj k zosnulým a budeme si všímať s vedomou bdelosťou nálady a dojmy, ktoré z toho vzniknú. Doba 10 minút je zmysluplná pre cvičenie s textom." (citácia) My sa teda môžeme obracať v tomto prípade nie na zosnulých, ale na bytosti korona-vírusu.
"Vďaka tejto samostatnej práci vedomia na textoch získajú tieto texty hlbokú logiku a my si všimneme povznášajúcu a rozjasňujúcu atmosféru v prebúdzajúcom sa jemnohmotnom vzťahovom poli k mŕtvym." (citácia) V tomto prípade vchádzame do pomáhajúceho a premieňajúceho vzťahu k bytostiam korona-vírusu.
"Slovo, veta, stať, ktorá v nás samých dozrie k poznaniu, bude mŕtvymi prijatá a zažívaná ako utišujúci balzam na ťažobu, opustenosť, izoláciu alebo pocity núdze." (citácia) A podobne ich budú vnímať aj bytosti korona-vírusu. Tieto meditácie vykúpenia budú dobre prijímať a budú mať ochotu k zmene. Treba tu prepracovať veľkú "horu". Mali by sme v meditačnej práci neustále pokračovať, pretože prichádzajú stále nové formy korona-vírusu.
Po každej meditácii si môžeme všímať, ako sa nálada okamžite uvoľní a prejasní. Ba dokonca si môžeme všímať aj účinky na nás samotných a na ľudí, s ktorými sme v blízkom vzťahu alebo kontakte.
Pomáhajúca meditácia a modlitba pre bytosti koronavíru:
Na začiatku meditácie sa spojíme s vlastným anjelom a s Kristom. Cítime sa, akoby sme sa nimi zaodeli. Tak sa dostaneme na bezpečné stanovisko svojho stredobodu, do hĺbky duše.
Počas pomáhajúcej meditácie sa pokúšame integrovať víry do vývoja Zeme. Oslovujeme ich menom. Môžeme myslieť nasledovné slová:
„Vy, Koronavíry,
pozrite sa na Krista,
pozrite sa na lásku Kristovu."
Ďalej im ukážme:
„Pozrite sa na bytosti prírody!"
A poprajme im:
„Nechajte sa harmonicky včleniť do zemského vývoja!"
A nakoniec:
„Pre vás sa modlím otčenáš."
Nasleduje modlitba nahlas vyslovovaná pre nich.
Pozorujme, ako sa zmenila atmosféra v okolí, aj aký účinok majú tieto modlitby, meditácie a cvičenia na vlastnú dušu.
- marec 2020 -
4. cvičenie: stanovisko - postoj - únik pred svetom
Predstavme si, ako by sme boli pradávnym človekom z doby prastarej Indie. Niečo, čo dnes označujeme ako myšlienkové alebo citové hnutia, sa nám ukazuje v podobe pohybov a činov duchovných bytostí. Žijeme v tomto prostredí obklopení duchovnými bytosťami, v raji, a menej vnímame vonkajší fyzický svet. Aj vlastné fyzické telo cítime ako niečo vonkajšie, zmyslové, duši cudzie a skôr nepriateľské. Svoje ja, večné bytie, najcennejší duševný život vnímame ako niečo, čo je rozptýlené do okolitého kozmického sveta a hovoríme si, „ja som brahman" a odlišujeme sa od maya, ilúzie materiálneho prejavu.
Predstavím si, že zastávam stanovisko: „Ja nie som maya, pozemský svet javov. Som tým, kto ešte spočíva v mimozemských kozmických sférach, som ten, kto nosí telo, ten, ktorý iba dočasne spočíva vo fyzickom tele a medzi javmi fyzického sveta".
Nechcem vojsť riadne do hmoty, pretože keby som vošiel veľmi hlboko do hmoty, stratil by som vnímanie duchovných svetov a dostal by som sa do závislosti, do poviazanosti, a obávam sa, že by som dokonca stratil svoju pôvodnú identitu. Nechcem sa stať závislý od hmoty, chcem ostať slobodný od sveta zmyslov a javov. Z tohto dôvodu vždy znova utekám z hmoty von do meditácie, aby som sa oddával zážitkom tranzu ducha.
Túto túžbu utiecť pred svetom chcem spoznať, uvedomiť si ju, ako môže byť ešte hlboko ukrytá v mojej duši, ako pozostatok z predchádzajúcich inkarnácií. Svojím charakterom je to luciferské pokušenie a až do dnešnej doby je možné, že ma sprevádza a ovplyvňuje náladu meditácie skrytým a neviditeľným spôsobom.
Ak si tieto atavistické pocity neuvedomujem, môžu ma ovládať a tak nedokážem nájsť životné stanovisko, ktoré je správne pre dnešnú dobu.
Nadýchnime tento prastarý postoj, uvedomme si ho a v duši ho premeňme.
Uvedomme si silu svojho Ja, pozíciu svojho stredobodu, stabilitu svojho stredu. Pýtajme sa, čo je mojím stredom, čo je tým, čo je vo mne stabilné, rovnovážne, čo vyrovnáva, zmieruje alebo zjednocuje polarity sveta. Rozviňme v sebe tento postoj duchovného stredu, nepremenlivého, večného, nepomíňajúceho, vyvažujúceho, stanovisko stredobodu srdca. A vydýchnime ho do sveta v podobe činov a slov vychádzajúcich zo stredu srdca, v podobe postojov, ktoré vychádzajú zo stredobodu srdca, z regiónu mimo polarizácií, a ktoré smerujú aktívne a priateľsky do sveta a do nadväzovania vzťahov.
- r. 2001 -
5. cvičenie - stanovisko - postoj - túžba po záchrancovi
Predstavme si teraz, že sme človekom doby, kedy celé ľudstvo pociťovalo túžobnú nádej na príchod spasiteľa, záchrancu. „Kyrie eleison", milosrdenstvo Pána má prísť a do tvorstva sa má dostaviť Spasiteľ, Mesiáš. Starý testament tohto mesiáša, pomazaného, prorokoval ako veľkú nádej. Bol to pocit, ktorý bol neobyčajne dôležitý. Bol to pocit, pri ktorom mal jednotlivý človek duchovne veľké túžby, túžby po duchovnom naplnení, uskutočnení a po zjednotení s vesmírom, po zjednotení s duchovnými zákonmi a túžby po spáse duše. Avšak vtedy človek cítil, ako sa mu v dôsledku podliehaniu pokušeniam stráca možnosť priblížiť sa ku blížnemu, dostať sa k tajomstvám hviezd a k spáse. Zmocňovalo sa ho tvrdnutie života a nadvláda telesnosti začínala bezvýchodiskovo dominovať. Ľudia sa cítili veľmi oddelení od seba navzájom a stratení v matérii, cítili sa bez domova a duchovne opustení.
Predstavme si seba v tejto situácii. V pocitoch osamotenosti a izolácie, obmedzenosti a odrezanosti mám stále viac pocit, že niečo musí prísť, čo mi opäť dodá nádej, ktorá privolá vrúcnu vieru: „Príď niekto, kto tieto zatvrdnutia rozpustí, príď záchranca, mesiáš, duch svätý, v osobnom stvárnení."
Objavme tieto nálady duchovného opustenia a bezdomovstva ducha na Zemi opäť dnes vo svojom každodennom živote. Nachádzame náladu, ktorá je celkom príznačná pre prvé kresťanské časy. Podliehame silám tiaže, silám materiálneho sveta, emóciám a silám fyzického tela a túžime po éterickom potenciáli síl, po éterickom bytí, ktoré by nás mohlo opäť nanovo posilniť fyzicky ako aj psychicky. Chceme si udržať túžbu, ktorá nás robí schopnými napájať sa na spirituálny život a spirituálny zdroj, a ktorá nás celkom zvláštne otvára formám oddanosti, uctievania, vzývania a celkom pasívneho očakávania. Avšak dnes sa nesmie človek vo svojom nábožnom snažení príliš zamerať s nádejou na cudzieho človeka, na zvláštnu alebo geniálnu osobu, ale musí nájsť nádej a myšlienky v sile svojej vlastnej duše.
A preto po nadýchnutí uvedeného postoja pasívneho očakávania záchrany zvonku, premeňme tento postoj a nájdime zdroj spirituálnej sily vo vlastnom srdci, vo svojom duchovnom Ja, v stredobode, kde od udalosti na Golgote sídli sám Kristus a môžeme ho tam pomocou myšlienkového spoznávania objaviť (spirituálne-mentálna cesta jogy). Premeňme dnes ten prastarý pocit pasívnej nádeje na aktívny postoj: „Nie ja, ale Kristus vo mne." A vyjdime s týmto životným stanoviskom aktívne do sveta.
- r. 2001 -
6. cvičenie - stanovisko - postoj - skupinovosť
Život Ježiša Krista je veľkým mystériom, ktoré zostúpilo, a ktoré sa ako prvých dotklo predovšetkým jeho blízkych učeníkov. Títo blízko stojaci učeníci boli zasvätení impulzom Krista. Apoštoli veľmi rýchlo cítili, ako niečo vyprúďovalo z Ježiša Krista, čo v ňom, v strede jeho troch tiel (fyzické, éterické a astrálne) žilo a čo neprislúchalo k pozemskému svetu. V duševných hnutiach, vo vzájomnom a spoločnom bytí zbadali, ako k nim priteká posvätný éter prostredníctvom prítomnosti Krista.
Predstavujem si, ako sa cítil vtedajší človek a podobne ako on, cítim ako pomaly tvrdnem a moje telesné schránky degenerujú. Všímam si, že aj ostatní ľudia v mojom okolí tak isto podliehajú týmto procesom tvrdnutia a celé ľudstvo sa časom pridáva k tým znetvorujúcim vplyvom a ja už nedokážem s nimi prirodzene jednať. Celý život je akýsi strnulý, spútaný a stále viac sa ma zmocňuje niečo nechcené a niečo negatívne sa rozprestiera v duši. V týchto konfliktoch a zatvrdnutiach sa cítim stále bezmocnejší a osamotenejší.
Náhle nečakane prichádzam k spirituálnemu zdroju vo forme kníh alebo vo forme osôb a všimnem si, ako sa zatvrdnutia rozpúšťajú a ako zrazu môžem byť prirodzený a ako ku mne niečo priteká z celkom iného, nebeského, blaženého bytia. Ihneď sa na tento zdroj napojím a cítim prílev vytúžených regenerujúcich síl. Tu cítim ako opäť rozkvitá moja ľudskosť. Keď som napojený na tieto nebeské sily, na tieto oslobodzujúce energetizujúce sily, potom je môj život nanovo upravovaný, potom opäť môžem vojsť do života, potom mám opäť k dispozícii novú silu pritakávajúcu životu.
Keď táto sila priteká k ľuďom a následne étericky a liečivým spôsobom prúdi na druhých, vyvíja sa prirodzene problém sakrálnej fixácie na jednu osobu. Tak prichádzala spirituálna substancia éteru prostredníctvom učeníkov a od nich prúdila k ľudu. Prúdy lásky plynuli zo zdroja cez zasvätené osoby k ostatným, ktorí mohli tak vnímať spásu, dobro, blaho.
Avšak v dôsledku zákonitej čoraz väčšej neschopnosti kňazov pokračovať v tomto sukcesívnom pôsobení a prenášaní, éterický prúd lásky slabol, až celkom vymizol. Ale pocit túžby a potreby príslušnosti k spoločenstvu cirkvi a k spoločnosti zasvätencov a všeobecne k spoločenskému životu, ktorý je spojený s menom Krista u ľudí nevyhasol. V našej duši žije tento vnútorný pocit ďalej a musíme ho vedome identifikovať a prekonať.
Dnes už by sme nesúladili s potrebami doby a s tým, čo si dnešná konštitúcia človeka vyžaduje, keby sme ostávali vpojení do pocitov skupinovosti alebo dokonca akejsi ľudskej stádovitosti. Žijeme v dobe duchovnej individuácie, mentálneho a samostatného rozvoja vedomia Ja. A preto nadýchnime tieto staré pocity a túžby ľudstva po príslušnosti k spirituálnej skupine, premeňme ich vedome na postoje prislúchajúce dnešnému stavu vedomia človeka a zodpovedajúce tomu vedomiu, ktoré máme v najbližšej budúcnosti rozvíjať. Vydýchnime toto stanovisko individualizovaného duchovného stredobodu srdca, ktoré nemá nič spoločné s telom fyzickým, ani éterickým, ani astrálnym. Je to duchovná iskra človeka, ktorá nám je daná, aby sme jej pôsobenie uplatňovali stále viac a viac v spoločenskom dianí, vo vzťahoch a pri všetkých našich prácach.
- r. 2001 -
Tonglen - prastarý príbeh
Starú ženu z dediny trápila dlhý čas choroba. Žiadne liečivá nepomohli. Rozhodla sa odísť do údolia mŕtvych, ako bolo zvykom. Nechala sa odniesť najstarším synom na jeho chrbte na miesto, ktorého sa živá noha stránila, vysoko do hôr. Jej strápené a vychudnuté telo nebolo ťažkým bremenom. Syn sa neodvážil sprevádzať ju až do cieľa. Čím skôr uháňal späť medzi živých do dediny.
Stará žena dlhé hodiny presedela osamote a čakala. Spomenula si na všetkých v dedine, ktorí trpeli rozličnými neduhami. Premkol ju súcit a povedala si: "Môj osud je zrejmý. Odtiaľto už živá neodídem. Odchádzam z tela sužovaného chorobou, ktorú už nemožno vyliečiť nijakými ľudskými prostriedkami. Skúsim vziať na seba aj choroby všetkých ostatných ľudí. Nech sa im uľaví!"
Začala si predstavovať človeka po človeku aj s ich chorobami. Pri každom nádychu prijímala toky nečistôt z ich tiel a duší.
Čo sa dialo, nemohla tušiť.
Choroby jej známych z dediny sa spojili s jej chorobou úkonom násobenia. Negatívne, vedome prijaté od iných, sa vynásobilo s jej vlastným negatívnym a jej výdych sa vyčistil. Naplnil sa žiarivou láskou ku všetkým. Po niekoľkých týždňoch sa vrátila zdravá do dediny.
Tajomstvo prijímania a dávania, súcitu a lásky, poznala iba stará Tonglen.
- r. 1997 -
manichejský postoj k zlu - morálne dýchanie - Tonglen
O joge < Cvičenia duše < späť