|
20 Január 2024
Plamienok plotný
Možno si niektorí uvedomujeme, že príliš často ostávame zajatí vo vlastnom svete fantázií. Možno sa tam dobre cítime, aj keď vieme, že je to svet ilúzií. S realitou sa stretneme naozaj zriedka, celé dni presnívame. A možno niektorí bojujeme o bdelosť, ale sme akosi slabí.
V májových dňoch sa rozličné neudržiavané ploty začínajú zelenať a na dlhých poplazoch s protistojnými listami sa začínajú rozpukávať chocholčeky alebo tryskajúce gejzíriky svetlulinkožltých kvietkov.
Plamienok plotný je divou, mimoriadne mocnou rastlinou. Rastie a kvitne nenápadne, a až na jeseň nás viac zaujme chumáčmi, pripomínajúcimi biele fúzy alebo chuchvalce chlpov, ktoré obsahujú semiačka. Po celú zimu nás fascinuje námraza, vytvárajúca čarokrásne tvary na chumáčikoch. V každej chocholčekovitej hlávke je asi dvadsať individuálnych tmavých semiačok s chlpatým striebristým chvostíkom dlhým okolo 40 milimetrov. Tento chvostík je určený na pomoc pri prenášaní vetrom, aby sa budúca dcérska rastlinka oddelila a vzdialila od materskej.
Plamienok si však semienka drží u seba počas celej zimy a až neskôr ich prenecháva vetru, aby ich rozniesol do budúcnosti. Jeho úmysel dostať sa do zeme podporuje zašpicatený koniec semienka, z ktorého začne rásť korienok. Rastliny vedia byť dobrým indikátorom zloženia pôdy, na ktorej rastú. Plamienok s istotou poukazuje na zásaditejšiu pôdu s obsahom kriedy.
Len čo rastlinka vykukne na svet, niekoľkonásobne sa rozkonáruje, často do desiatich až dvanástich smerov, akoby sa chcela rozprestrieť a preskúmať celé okolie na všetky smery a hlavne dostať sa nahor, vyliezť preč od zeme. Chýba jej však sila vzpriamenia a „chrbtová kosť" na svoj vlastný samostatný pohyb vertikálnym smerom. Je ako strom bez kmeňa. Štverá sa a popína, aby nadobudla výšku, ale potrebuje na to oporu iných rastlín alebo plotov, ktoré mu pomáhajú v jeho ceste nahor „na čerstvý vzduch". Keďže Plamienok je trvalka, má čas a trvá jej naozaj niekoľko rokov, kým sa vyšplhá až na vrch plota, prípadne pozdĺž oporného stromu a von z jeho vetiev, aby mohol „mať hlavu v oblakoch".
V zime výrazne vidno chumáče so semienkami a stonky sa zdajú byť suché a takmer mŕtve. V stonkách je tak málo života, že ľahko horia alebo tlejú. Miazga na zimu odteká a zanecháva suchú rastlinku naplnenú vzduchom. Pórovitá vláknitá kôra sa drobí a odlupuje ako vlákna, ako staré lano. Lianovité stonky visia z oporných konárov alebo plotov akoby nemali žiadnu vlastnú vôľu, alebo akoby boli v bezvedomí, alebo akoby iba snívali padajúc nadol.
No predsa má Plamienok spojenie a vzťah so zemou pomocou koreňov. Keby sme na nejakom plote chceli ísť pozdĺž stonky smerom ku koreňu, často by sme nevedeli, či smerujeme naozaj ku koreňu alebo od neho. Rastlina nemá jasnú štruktúru, jasné zameranie, akoby bola rozvláčna a mohutne rozvetvená krížom krážom.
No v kvetoch je možné nájsť zameranie aj koncentráciu, ktoré zvyšku rastliny chýbajú. Kvietok je drobný, nenápadný aj svojou farbou. Má jasnú lúčovitú formu ako bodkovaná kefka s centrujúcou geometriou. Puky najskôr vo forme guľôčky, neskôr pretiahnuté, sa otvoria do štyroch strán. Štyri okvetné lístky sú malé, pretiahnuté s výraznou strednou žilkou. Otvárajú sa postupne až do záklonu. Krémovo biely kalich uvoľňuje kruhy tyčiniek s piestikom v strede. Kvet ostáva otvorený, kým sa v strede vo vnútri začínajú vytvárať semienka.
Malý kvietok vyzerá, akoby sa extrémne otváral okoliu a prejavoval dôverný styk s okolitým svetlom vesmíru. Biela farba okvetných lístkov, aj bledá krémová farba výrazných tyčiniek a piestika spôsobujú nenápadnosť kvietkov, akoby odrážali všetko svetlo a pre seba si ho nenárokovali. Okvetné lístočky čisté a nedotknuté emóciami alebo žiadostivosťou, akoby bez nárokov na výraznú farbu alebo veľkosť a tvary, vo svojom záklone ustupujú z dôležitosti, nedotknuté farebnosťou kovov, netúžiace po pozornosti.
Ak sa chce človek pozrieť na kvety, musí sa pozrieť nahor. Od mája do augusta drobné kvietky pokrývajú povrch chuchvalcovitých lianovitých rastlín ako rozsiahly čipkovaný povlak, akoby jemná pokrývka, pod ktorou ostatná rastlina sníva svoj sen.
Od plamienka plotného sa môžeme veľa naučiť v boji s vlastnou zasnívanosťou, s tým, keď nežijeme dostatočne v realite. Ak sa ho učíme poznávať, jednoducho sa postavíme pred plamienok a učíme sa ho vnímať. V tomto cvičení sa celkom stíšime v duši, v mysli, v subjektívnej emocionalite. Nenecháme sa ovládnuť falošnými špekuláciami, príliš rýchlymi úsudkami, vynárajúcimi sa asociáciami. Necháme rastlinu celkom v tichosti na nás pôsobiť. Aby ona k nám prehovorila, my musíme celkom utíchnuť, aby sme neprojektovali svoju osobu na rastlinu.
Podstatným krokom v cvičení je tvorenie myšlienok. Akoby sme "vyťahovali" z rastliny myšlienky, z ktorých je ona tvorená. Vo svojej duši aktívne nanovo tvoríme tieto myšlienky, a tým sa spájame s rastlinou. Kladieme otázky, napríklad o liečivých účinkoch, a tým so záujmom tvoríme most obojstranného spojenia.
Po čase pobadáme ako rastlina svieti, ako sa rozlieva, jej svetlo silne tryská voči nám a zaplavuje našu dušu jemnou farbou a pomáha našej duši porozumieť a učiť sa zaobchádzať s potenciálom tvorivého idealizmu. Už ho viac nemusíme premieňať na plané snívanie, ale vlieva sa do nás sila, ktorou sa môžeme chopiť vysokých ideálov a začať ich v živote uskutočňovať.
Obdivujeme toto jemne voňajúce stvorenie a pristupujeme k nemu s úctou a pozornosťou, ktorá rastlinku nezasahuje, nevyužíva, nekonzumuje. Necháme ju na pokoji a učíme sa od nej, ako ovládať svoj myšlienkový svet a ako kreativitu zacielenú ku zmysluplnému cieľu doviesť až do materiálnej reality. Plamienok (clematis) nás učí myšlienky skutočne uskutočňovať.
r. 2004
O joge < Cvičenia duše < Liečivé zmyslové vnímanie < späť
