|
31 December 2018
Vzdušný živel a svetelný éter
Štúdio jogy Narajana rozvíja a propaguje cvičenia, ktoré zodpovedajú "novej jogovej vôli" (pojem zaviedol Rudolf Steiner). Na uskutočňovanie tejto novej vôle je potrebné nájsť, respektíve vyvinúť celkom nové cvičenia, objaviť ich v súlade s úmyslami, ktoré vesmír s ľudstvom má. Našim úmyslom je uskutočňovanie vysokých ideálov pomocou cvičení jogy, rozvíjanie nových síl a schopností človeka a ich uplatňovanie v bežnom sociálnom živote. Preto sme sa podujali na túto objavnú a tvorivú činnosť pod vedením Heinza Grilla a s jeho láskavou a odbornou spoluprácou.
Všimnime si tu dva pojmy, ktoré oba majú nadzmyslový charakter: živel a éter. Pojem živel popisuje nadzmyslovú skutočnosť - ideu, ktorá až keď sa spojí s určitou konkrétnou silou hviezd, vytvorí konkrétny prejav. Napríklad pod pojmom vzdušný živel vnímame síce skutočné, ale zatiaľ neprejavené kvality. Až keď sa vzdušný živel spojí s určitou špecifickou silou hviezd, vznikne špecifická látka, ktorá sa prejaví ako kyslík alebo sírovodík, metán alebo zmes plynov, ktorú nazývame vzduch.
Rudolf Steiner to podrobne vyložil na pôsobení planét: Mars je prapôvodcom železa, Saturn olova, Slnko zlata, atď. Sily hviezd môžu pôsobiť aj spoločne: antimón vznikol spolupôsobením podslnečných planét. Ale aj obrazy zvieratníka pôsobia ako utváratelia substancií (substanciotvorne): sily barana utvárajú kremík, sily býka utvárajú dusík, atď. Látky sú v živloch zachytené, zahustené pôsobenia hviezd.
Obdobne éterické sily, existujúce v kozme, sa musia spojiť a prísť pod vplyv určitých hviezdnych síl a až vtedy vytvoria utvárajúce sily, ktoré napokon vytvárajú konkrétne formy v hmotnom svete.
Podľa antropozofie počas prvej inkarnácie Zeme v podobe Starého Saturna ešte neexistoval priestor, iba čas. V tomto štádiu začali vznikať živly a étery. Avšak tam tvorili jednotu. Nedal sa odlíšiť oheň ako živel od tepla, teda tepelného éteru. Až v nasledujúcom štádiu Starého Slnka sa živly začali diferencovať od éterov a ako sesterský pár vznikol vzdušný živel a svetelný éter.
Pre úplnosť poznania je nevyhnutné zaoberať sa týmito javmi jednak v prírode a jednak v človeku. Na jednej strane sa pýtame na pôsobenie svetelného éteru v prírode, na sily múdrosti v prírode. Zaujíma nás, či napríklad nejaká rastlina vychádza svojou energiou do priestoru alebo či sa skôr sťahuje. Na týchto stránkach uvádzame množstvo príkladov, ako je možné spoznávať tieto nadzmyslové skutočnosti a tiež prečo a ako klásť otázky.
Na druhej strane študujeme svetelný éter v človeku. Pýtame sa napríklad, aký duševný pocit máme pri stretnutí s človekom? Vychádzajú jeho slová otvorene a slobodne do priestoru alebo pôsobia skôr sťahujúc, uzavreto? Na spoznávanie svetelného éteru môžeme klásť veľmi veľa rozličných otázok. Niektoré cvičenia s položením otázok uvádzame na týchto stránkach v početných príkladoch. Heinz Grill v knihe "Duševná dimenzia jogy" na s.198 píše: "Telo je ako nástroj, na ktorom hrá hudba éterického prúdenia síl." A toto skúmame napríklad pomocou cvičenia ásan.
Vo všeobecnosti živel a éter sú úplne niečím protikladným. Jednoduchým pozorovaním a myslením môžeme tieto protiklady vnímať. Vzduch vypĺňa priestor medzi predmetmi. Na rozdiel od toho svetlo osvecuje predmety, vnímame ho na predmetoch, nie priamo vo voľnom priestore medzitým. Svetlo rozdeľuje jednotlivosti, kladie okolo každého predmetu svetelno-farebnú hranicu a človek môže tieto jednotlivosti rozlíšiť. Na rozdiel od toho vzduch spája predmety, prúdi medzi nimi, okolo nich, od jedného k druhému a spája ich.
Vzduch je možné zriediť, napriek tomu ostane spojitý, ostáva pohromade. Protikladným fenoménom je svetlo, ktoré pôsobí smerom von. Podstatným nie je to, čo drží pohromade, ale to, čo zo seba vypúšťa navonok, vydáva, vyžaruje k periférii. Zvýšenie alebo zníženie pnutia zodpovedá väčšej alebo menšej intenzite svetla, to spôsobuje väčší alebo menší svetelný priestor. Skutočnosť, že svetlo rozpína a rozširuje priestor, sa v organickom svete javí ako fenomén rastu. Schopnosť javu zaberať priestor je výrazom v ňom pôsobiaceho svetelného éteru.
S pnutím súvisí, v istom zmysle polaritný aspekt - tlak. Pozorujeme vzdušný obal Zeme, ktorý stláča Zem zvonka dohromady. Protikladom stláčania je vysávanie. Keďže medzi živlami a étermi existuje protikladný vzťah a vzduch pôsobí stláčajúco, éter musí pôsobiť vysávajúco. Robí to? Áno, musíme iba rozpoznať príslušné fenomény. Vonkajší objekt, ktorý vidíme očami, priťahuje k sebe náš pohľad. Skúsme s otvorenými očami nehľadieť. Na sile, ktorú musíme použiť, aby sme udržali pohľad prázdny aj s otvorenými očami, pociťujeme tú silu, ktorou svetlo akoby bralo našu pozornosť so sebou, vytiahlo ju von na perifériu, na povrch vecí. Svetlo cez bránu očí vniká do človeka. Vnikajúc však vynáša naše vedomie von na perifériu, do priestoru. Podobne svetlo vyťahuje klíčky rastlín, kvety obracia k slnku a natáča ich k nemu.
Vzduch tlačí dostredivo zo všetkých strán na Zem. A svetelný éter nasáva zo všetkých strán kozmu odstredivo od Zeme. Jasne to vidno na vyrastaní rastlín. Rastliny spejú na všetky strany preč od Zeme do atmosféry, teda tiež do kozmu alebo k zdroju svetla. Pnutie a tlak živlu vzduchu prejavuje svoje smerovanie do vnútra, k stredobodu. Žiarenie a satie, ako aj ohraničovanie, ukazujú vzťah svetla k periférii, k okoliu. Bod je konštitučný princíp vzduchu, okolie je konštitučný princíp svetla.
Protikladné vlastnosti sesterského páru vzduchu a svetla sú zhrnuté do nasledovnej tabuľky:
U človeka vnímame taktiež výrazné protiklady medzi procesom vdušným a svetelným. Svetelný je jemný, vzdušný je hrubší. Keď Rudolf Steiner hovorí o premene atmosféry Zeme pred asi 2000 rokmi, hovorí tiež o protikladoch živlu vzduchu a svetelného éteru. A z tohto dôvodu jogové cvičenia, ktoré používali vzduch - pránajáma - už odvtedy stratili svoje opodstatnenie a dnes ich musíme nahradiť cvičeniami založenými na svetle. Preto toľko pozornosti a úsilia venujeme rozvíjaniu týchto novo poňatých cvičení.
Naša jogová práca nespočíva na starých jogových technikách a metódach, ale vychádza z potrieb duše, z úmyslu vývoja a teda je založená na aktivite duše. Napríklad pri zmyslovom vnímaní môžeme študovať jeho priebeh. Venujme sa teraz zraku. Pre vnímanie je potrebné svelo. Samotné svetlo nie je viditeľné. Viditeľné je iba jeho pôsobenie na povrchu objektov. Ako to celé prebieha? Čo sa vlastne deje, keď sa pozeráme? Javí sa nám, že svojou pozornosťou vychádzame cez bránu očí von k objektu. Vyššie sme si popísali, že vlastne svetlo, ktoré tvorí hranicu objektu, v skutočnosti vysáva našu pozornosť von smerom k objektu. Človek nie je činný. Zisťujeme, že činné je svetlo.
Keby sme trošku povystúpili zo svojho tela a neupínali sa na vnímanie výlučne očami, to znamená, že by sme začali viac vnímať svojou dušou, celkom inak by sme hodnotili to, čo vidíme. (Podľa cvičenia s Heinzom Grillom v r. 2006) Okrem toho, že svetelný vnem ako zmyslový jav fyzicky vchádza do očí človeka, keby sme sa čo len trochu odpútali od tela k vedomiu slobodnému od tela, zbadali by sme, že človek pri zmyslovom procese je zhliadaný. Zatiaľ, čo sa díva, on je videný objektom. Objekt, resp. svetlo je aktívne. Sme vnímaní, ale o tom normálne nevieme, lebo táto skutočnosť je prekrytá telesným procesom vnímania.
Pravdu o zmyslovom procese sa musíme s veľkou námahou učiť spoznávať. Ak ju objavíme skúsenosťou, najskôr nás to prekvapí, ale súčasne vznikne usporiadanie a pokoj. Toto rozšírenie spôsobí jemnú radosť. Duša sa týmto poznaním stáva skromnou a tichou.
zostava ásan na praktické štúdium slobodného dýchania a svetelného éteru
O joge < cvičenia duše < Vnímanie s rozšíreným vedomím < späť
seminár "STRETNUTIE" - o životných silách < Deň vzduchu a svetla < späť
Výživa < včelí med < cvičenia < Včelie meditácie < Včely a svetlo < späť
