|
16 Február 2021
Vodnár – Šalatienka
Kde bolo, tam bolo, kdeže to len bolo? Boli raz muž so ženou, ktorí už dávno márne túžili po dieťatku. Keď tu raz si začala žena robiť nádeje, že im Boh želanie splní.
Obaja sa radi pozerali zo zadného okna svojho domu na krásnu záhradu. Rástlo tam množstvo všelijakej čerstvej zeleniny a bylín. Nikto sa však neodvážil do záhrady vstúpiť, lebo patrila obávanej čarodejnici Ježibabe. Jedného dňa tam žena objavila záhon šťavnatého zeleného šalátu. Vyzeral tak krásne a chutne! Žena deň čo deň chradla zúfalstvom a závisťou, že ona chudinka taký šalát ani len ochutnať nemôže. Jej muž sa vyľakal, keď počul o jej túžbe, ktorá ju toľko sužovala a trápila. Žena ho uisťovala, že zomrie, ak nedostane čo len jeden šalátik. A tak na súmraku preskočil múrik a v chvate nazbieral plnú náruč šalátu.
Keď jeho žena šalát zjedla, nebolo je dosť a muž musel ešte raz za šera preliezť cez múrik do záhrady. Ako veľmi sa vyľakal, keď pred ním stanula Ježibaba s rozhnevanou tvárou! Hrozila mu, že ho zle potrestá. Muž ju úpenlivo prosil o milosť a porozprával jej o svojej žene.
Ježibaba sa dala obmäkčiť a dovolila mu, aby si vzal toľko šalátu, koľko chce, ale položila si podmienku, že dieťa, ktoré jeho žena porodí, bude patriť jej. Muž jej v strachu všetko sľúbil. Keď sa dieťatko narodilo, prišla Ježibaba, dieťa pomenovala Šalatienka a zobrala si ho so sebou.
Šalatienka bola najkrajšie dievčatko pod Slnkom. Keď mala dvanásť rokov, zavrela ju Ježibaba v lese do veže, kde neboli ani dvere, ani schody. Keď chcela ísť dovnútra, postavila sa dole pod okno a volala:
„Šalatienka, Šalatienka, spusť mi dole svoje vlasy!"
Šalatienka mala nádherné zlaté vlasy, ktoré spúšťala z okna, až siahali po zem. Ježibaba sa po nich vytiahla nahor. O niekoľko rokov išiel okolo princ a začul spev taký krásny a ľúbezný, že chcel ihneď spievajúcu dievčinu bezpodmienečne nájsť. Uvidel vežu, ale nemohol objaviť žiaden vchod. Odvtedy chodil každý deň do lesa, aby počúval prekrásny hlas, ktorý tak dojímal jeho srdce. Keď jedného dňa stál za stromom, spozoroval Ježibabu a počul jej volanie. Keď neskôr Ježibaba zas odišla, zavolal na Šalatienku rovnakými slovami a po jej vlasoch sa vyšplhal za ňou do veže. Šalatienka bola najskôr veľmi vyľakaná, keď pred sebou uvidela cudzieho muža, ale princ jej rozprával, ako ho jej spev tak dojal, že už nemá pokoja a opýtal sa jej, či by si ho chcela vziať za muža. Tu zo Šalatienky opadli všetky obavy a pomyslela si, že princ ju bude mať radšej, než Ježibaba a privolila. Pretože sa však sama nemohla dostať z veže von, chodil ju princ každý večer na chvíľku navštíviť. Vždy so sebou priniesol pradienko hodvábu, aby si mohla upliesť rebrík a zliezť po ňom dole.
Ježibaba si to vôbec nevšimla, až jej jedného dňa Šalatienka povedala:
„Povedz mi, stará babka, ako je možné, že vytiahnuť nahor teba je omnoho ťažšie, než vytiahnuť mladého princa?"
„Ach, ty bezbožné dieťa!" zvolala Ježibaba, „čo to od teba počujem?! Myslela som si, že som ťa oddelila od celého sveta, a ty si ma predsa prekabátila!"
Zobrala nožnice a odstrihla Šalatienke dlhé zlaté vrkoče. Potom ju zaviedla do pustatiny, kde musela žiť v biede a clivote.
Večer, keď prišiel princ, priviazala Ježibaba odstrihnuté vrkoče o okno a vytiahla ho nahor. Potom sa na neho škaredo zadívala:
„Chceš si odviesť Šalatienku, ale krásny vtáčik už nie je vo svojom hniezde a už nespieva. Mačka ho chytila a teraz ti vyškriabe oči! Šalatienka je pre teba stratená, už ju nikdy neuzrieš!"
Princ bol zdrvený zármutkom a skočil z veže dole. Chcel pritom prísť o život, ale iba si vypichol oči o tŕnie, do ktorého spadol. Slepý blúdil po lese, jedol iba lesné bobule a korienky a nerobil nič iné, iba nariekal nad stratou milovanej dievčiny.
Keď prešlo niekoľko rokov, dostal sa do pustatiny, kde v biede žila Šalatienka s dvojčiatkami, ktoré sa jej medzitým narodili. Začul jej hlas, ktorý mu pripadal tak známy a vydal sa za ňou. Šalatienka ho ihneď spoznala, padla mu okolo krku a dve jej slzy šťastia a lásky dopadli na jeho oči a on začal opäť vidieť! Zaviedol ju do svojho kráľovstva, kde ich radostne privítali a ešte dlho tam žili šťastne a spokojne.