Podujatia s Heinzom Grillom

Meditácia 114

26.11.2021

Meditačný obsah č. 114:

Dnešné pomery doby vyvolávajú u každého jedného človeka nespočetné množstvo otázok. V diskusiách pre alebo proti očkovaniu si ľudia lámu hlavy a spôsobujú rozkoly s ďalekosiahlymi následkami. Aké miesto v tejto dobe dostane meditácia? Mohla by snáď vzniknúť otázka, či v týchto časoch nie je pestovanie meditačných obsahov nemiestne a či by nebolo lepšie, keby človek svoje úsilie venoval politike alebo existenčným záležitostiam. Súčasné podmienky taktiež oberajú každého racionálne uvažujúceho človeka o vyhliadky do budúcnosti a oba póly - únik do meditácie, ako aj vylúčenie akejkoľvek vyššej reality, sú oveľa dotieravejšie, než v skorších dobách.

Meditujúci človek dnes musí byť rozhodne zdržanlivý pri tvorbe svojho úsudku, lebo ak prepadne jednostrannosti a stratí sa v dnešných diskusiách, olúpi sa o tie najrozhodujúcejšie sily vôle, ktoré by potreboval pre budúcnosť. Každý, kto by chcel robiť duchovné pokroky, musí vynaložiť disciplínu udržať oči otvorené a súčasne sa s podmienkami tejto doby stretávať s vnútornou zdržanlivosťou.

Z neznalých úst sa veľmi často ozýva výčitka, že duchovnosť sa nedotýka podstaty súčasného diania. Keď človek pozoruje udalosti, zbadá, že mnohé akcie v súvislosti s pandémiou sú akoby nastrčené, aby zakryli hlbšie ekonomické a politické nedostatky. Ten, kto sa príliš vyčerpá diskusiami o nespravodlivostiach, sám seba oslabí a okrem toho stratí vzťah k možnej spirituálnej dimenzii.

Ešte raz by som chcel pripomenúť už spomínanú meditáciu z úryvku Kázania na hore. Chcel by som ho zvoliť s jeho podstatnými vetami za obsahové jadro pre koncentráciu. „Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedú do záhuby a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú. Lebo tesná je brána a úzka je cesta, ktoré vedú do života a je málo tých, ktorí ich nachádzajú." (Matúš 7, 13-14)

Tieto vety je možné zvoliť si pre meditáciu ešte raz nanovo s pozmenenými slovami:

Pokušenie stratiť sa v horlivosti za spravodlivosť vo svete, venovať sa kompenzáciám alebo oddávať sa rýchlo vykvaseným idolom, je mocné; avšak uchovávať duchovný obsah v koncentrácii a tak dlho ho vážne pestovať, až kým dospeje k vyžarovaniu v osobnosti, je ťažké."

Tento meditačný obsah by mal v celom rozsahu byť spoznaný v jeho význame a hĺbke.

Jednotlivec môže toho v súčasnom dianí dosiahnuť najviac, keď nosí vo svojej duši duchovne hlboko založené pravdy, najprv ich potichu vyžaruje a nakoniec sa ich naučí autenticky komunikovať. Na rozdiel od tejto duchovnej práce môže aj nespôsobiť nič alebo dokonca robiť opak, ak vstúpi do revolúcie proti podmienkam doby a pritom si bude myslieť, že tak môže zlepšiť svet. Ale dá sa vnímať, že meditácia je konkrétnou prácou a nikdy nie úletom od skutočnosti.

Zdroj:

Pozrieť aj meditácie č. 60, 61 a 62.

Meditácia 112, 113

12. november 2021

Meditačný obsah č. 112:

Čistá myšlienka je duchom, priamo bezprostredne pôsobiacim duchom. Je tým najvnútornejším, čo existuje vo svetovom stvorení, s mnohostrannými významovými obsahmi. Je to Kristus v nespočetných prejavoch. Nie je to ani pocit, ani hmota, je to priamo najbezprostrednejšie bytie a to je slobodné.

Myšlienky žijú v človeku a denne ním hýbu bez toho, aby si bol vedomý ich duchovného pôvodu a ich veľkolepej slobodnej substancionality. Myseľ je ponorená akoby do mora nekonečne mnohých myšlienok.

„Sloboda nežije iba v myšlienke, ale v schopnosti uvedomiť si ducha, ktorý sa stále viac prejavuje prostredníctvom čistej a konkrétnej myšlienky. Každý človek v sebe latentne nesie potenciál slobody. Ak by chcel hovoriť o slobode, ktorú si vydobyl vonkajšími okolnosťami, napríklad tým, že sa dokáže neobmedzene ekonomicky pohybovať, tak by zamenil skutočnú slobodu ducha s určitou materiálnou situáciou. Cvičiaci zažije túto slobodu pri rozvíjaní takzvanej adžňa čakry, šiesteho centra. Toto centrum je ako prameň svetla a tepla, ktorý sa rozvinie priamo z myšlienky slobodne od akýchkoľvek zásahov a ovplyvňovaní ľudskou mysľou."

Tieto vety môžu poslúžiť pre meditáciu počas nasledujúceho týždňa.

Všeobecne si môžeme položiť otázku, ako dlho by mala trvať meditácia, ako ju vykonávať, ako často ju vykonávať počas dňa, či má prebiehať s celkom zatvorenými očami v zmysle rezervovaného stiahnutia sa z každodennosti alebo je možné cvičiť ju aj počas jazdy vlakom s koncentrovaným postojom.

Predovšetkým obsah musí byť veľmi jasný a živo prítomný. Možno si nedokážeme podržať všetky vety tohto pomerne dlhého a obsažného výkladu. Cvičiaci si potom zvolí jednu alebo dve vety v kontexte a objektívne ostane pri predložených myšlienkach. V žiadnom prípade vety nekonzumuje, ale v tom najlepšom zmysle si ich postaví pred svoju dušu a je si pritom vedomý, že tieto vety transportujú skutočnú ideu.

Po tom, ako prepracoval toto prvé solídne poznanie meditačného obsahu, začne ho udržiavať v koncentrácii nezávisle od listu papiera. Toto cvičenie koncentrácie môže trvať asi desať minút. Cvičiaci dbá na to, aby nerobil žiadne vôľové zásahy, nepripustí ani žiadne asociácie, ani snenie, ale reálne oživí tieto vety vedomím, aby na ne nazeral a udržal ich v realite.

Napokon je priaznivé, keď cvičiaci dvakrát do dňa, možno aj trikrát, opakuje tieto jadrné vety a vedie ich do koncentrácie. Každý deň postupuje s rovnakým obsahom a pomocou vhodnej literatúry sa cvičí v ďalšom poznávaní. A nakoniec na konci týždňa by malo vzniknúť hlbšie cítenie a mal by si uvedomovať vnemy a pravdivosť náplne obsahov. Myšlienka denne dozrieva, je pestovaná.

Zdroj:

Bhagavad Gíta, kap. 4, verš 11:

ye yathā māṁ prapadyante
tāṁs tathaiva bhajāmy aham
mama vartmānuvartante
manuṣyāḥ pārtha sarvaśaḥ

Preklad verša 4.11:

Akýmkoľvek spôsobom sa mi ľudia priblížia a uctievajú ma, rovnakou mierou im idem v ústrety. Ľudia kráčajú mojou cestou všetkými svojimi všemožnými spôsobmi.

V Bhagavad Gíte musíme slovo „mi" (Krišna) postaviť do rovnosti so slovom „myšlienka". V tomto zmysle verš znamená:

Akou mierou sa človek priblíži k myšlienke ako k duchovnému obsahu, tou istou mierou ide tento duchovný obsah v ústrety človeku. Ľudia kráčajú všemožnými spôsobmi po myšlienkovej ceste.

(Doplnenie autora: bez toho, aby si boli vedomí toho, že by mohli sledovať správny myšlienkový obsah alebo taktiež, že sa obrátili k ideológii).

V každom prípade z dobre usporiadaného myšlienkového obsahu meditácie, ak je skutočne vykonávaná, nemôže vzniknúť zhoršenie zdravia alebo nejaký omyl v psychike.

20. novembra 2021

Meditačný obsah č. 113:

Pretože minulá meditácia bola významná a obsiahla, treba ju aj v nasledujúcom týždni ďalej pestovať a opakovať. Keď cvičiaci vie, ktorá dimenzia je slobodná a ktorá je skutočne viazaná na telo, má orientáciu na veľký cieľ života. Prvým krokom je vziať meditačný obsah na vedomie. V druhom kroku cvičiaci vedie tento obsah k reálnemu a konkrétnemu formovaniu predstáv. Pri treťom úsilí tieto vety opakuje, pestuje ich v spomienkach a – ako bolo udané v minulom liste – asi 10 minút ich koncentrovane myslí.

Dalo by sa namietať, že človek týmto vetám nerozumie, a preto ich nepovažuje za vhodné. Ľahšie by bolo meditovať o kvetine, predstaviť si ju a spomenúť si na ňu. Napriek tomu, že cvičenie s kvetom vytvorí relatívne slobodný a pozorný myšlienkový zmysel, pri takomto zameraní obsahovo chýba duchovný oheň.

V predložených meditáciách spočíva duchovný oheň a čím viac sa pestuje v pozornosti a koncentrácii, tým viac sa pre cvičiaceho rozvinie. Nepôsobí z tela, ale zo samotného ducha a pomaly začína telom prenikať.

„Čistá myšlienka je duchom, bezprostredným, pôsobiacim duchom. Je to to najvnútornejšie vo stvorení sveta, s mnohorakými významovými obsahmi. Je Kristom v nespočetných prejavoch. Nie je to ani pocit, ani hmota, je to najbezprostrednejšie bytie a to je slobodné."

Tento prvý odsek poslednej meditácie koncentrovane popisuje slobodu. Je to sloboda, čo je človeku vlastné.

Za zmienku stojí aj protiklad, ktorý dnes nedozerne v spoločnosti pôsobí. Čím viac sa človek púšťa do diskusií o korone a očkovaní, tým ľahšie sa zapletá do polarizovaných rozhovorov. Meditácia nemá byť útekom od tohto diania, avšak dnes cvičiaci musí obzvlášť dbať na to, aby sa nezamotal do nepokoja tejto doby, ale aby v pravý čas dospel ku konštruktívnej úlohe a nestratil duchovnú cestu. V istom zmysle sa človek musí dokonca prinútiť, aby neprepadol vonkajšiemu víru diskusií s argumentáciami pre a proti. Zároveň sa však zdá dôležité, aby ani jeden cvičiaci meditáciou neunikal zo sveta, ale aby si plne uvedomoval, aké tragické sú udalosti doby. Každý musí súcítiť a spoločne znášať slabosť a hrozné excesy deštrukcie, a predsa sa sám musí upriamiť ku konkrétnej spiritualite. Ak však človeku chýba spirituálny obsah alebo sa pohybuje iba v pseudo-obsahoch a verí, že je to spiritualita, nemá v sebe duševné centrum, a tým mu chýba jeho vlastné bytie. Reálna spirituálna cesta je dnes dôležitejšia, než kedy predtým.

Ďalšie zdroje:

Rudolf Steiner, Antropozofické smernice, s. 107:

„Človek vie, že je v realite, keď je postavený voči fyzickému Slnku a prostredníctvom neho prijíma teplo a svetlo. Musí tak žiť aj oproti duchovnému Slnku, Kristu, (autor dopĺňa: oproti myšlienke) ktorý zjednotil svoje bytie s pozemským bytím a od ktorého v duši živo prijíma to, čo v duchovnom svete zodpovedá teplu a svetlu."

Terapeutické zaobchádzanie s chorobou korona

Uverejnené dňa 2. novembra 2021 na stránke Heinza Grilla
Po nemecky - https://heinz-grill.de/therapeutisches-umgehen-corona/
Po slovensky – uverejníme, keď bude preložené

Pri komplexnom a súhrnnom prehľade, akým spôsobom prebieha choroba korona, sa dajú odvodiť veľmi zaujímavé terapeutické súvislosti príčin a účinkov. Približne sto osôb, ktoré mali lekársku starostlivosť a ktoré sa po ukončení akútnej fázy obrátili na mňa so spirituálnymi otázkami kvôli ďalšej nadstavbe, poskytovali veľmi hodnotné upozornenia, ako by mohlo prebiehať liečenie nie iba na znovunastolenie predošlého zdravia, ale na zvýšenie celkového psychického a fyzického potenciálu síl.

Mnohé osoby, alebo skoro všetky, trpeli vyčerpaním, únavou, obmedzením zmyslového vnímania a psychickou beznádejou, ktorá vôbec nie je neškodná. Nápadné sú sklony stiahnuť sa do pokoja domova a dokonca do teplej postele. Rovnako prichádzali na rad aj vysoko početné stiahnutia sa z práce a zo zodpovedných úloh. Napriek negatívnym výsledkom testov pretrvávali mierne zvýšené teploty, časté príznaky dlhotrvajúcej tvorby hlienov a sklony k bolestiam hlavy. U nemalého počtu pacientov sa rozvinula bakteriálna superinfekcia s pneumóniou a čiastočne ťažké zápalové symptómy. Nedalo sa jasne zistiť, či ide zakaždým o chrípkové infekcie s koronou alebo bez nej. PCR testy boli vždy pozitívne do určitého časového bodu. Ošetrujúci lekári stanovili ochorenie a liečenie, ale skutočné vyliečenie sa často nedostavilo, iba výsledok testu sa ukazoval ako negatívny.

Najťažšie formy priebehu sa rozvinuli vtedy, keď pacienti počas ochorenia nerobili žiadnu, ani psychicko-mentálnu, ani telesnú aktivitu. Diagnóza z PCR testov väčšinou priniesla do dovtedajšieho obrazu choroby zhoršenie. Strach kolektívne obopína svet ako spaľujúca bytosť a má rozhodujúci význam pre spôsob priebehu choroby.

Po akútnej fáze, potom, ako test dopadol negatívne, často symptómy ostávajú, predovšetkým horúčka nechce celkom ustúpiť na normál. Osoby vypovedajú o pocitoch, akoby už nikdy nemali vyzdravieť a akoby museli ostať sužovaní v latentnom štádiu ochorenia. Častým javom, ktorý sa vyskytuje rovnako počas, ako aj po akútnej fáze choroby, je obstipácia. U niektorých pacientov sa zvyšuje až do rizika ilea a apenditídy1).

Na odporučenie z mojej strany čím skôr začať s telesným pohybom, sa dostavovali veľmi dobré výsledky. Jedna osoba prišla ku mne ráno bledá a oslabená, vzala manžela na meditačné sedenie. Keď som ju uvidel, opýtal som sa jej ako sa zdravotne cíti. Povedala, že je taká slabá, že sa musí ihneď opäť stiahnuť a ísť si ľahnúť. Krátko som sa zamyslel nad tým, čo sa stalo a povedal som jej, aby sprevádzala manžela pri stúpaní do kopca až do Naone. Napriek slabosti by sa mala chopiť aktivity výstupu a dokonca vytrvať a nevzdať to. Tento výstup trvá pol hodiny a vedie lesom strmo nahor. Vykonala túto aktivitu a popoludní dokonca absolvovala ďalšie malé cvičenia. Keď sme opäť schádzali na večeru do údolia, už nevyzerala bledá a vôbec sa necítila slabá. Slabosť, ktorú signalizovalo telo, bolo možné prekonať vedomým rozhodnutím, živo sa zúčastňovala rozhovoru a tiež následný nočný pokoj sa harmonicky prehĺbil. V nasledujúcich dňoch sa však opäť musela nanovo rozhodovať pre aktivity a až po týždni prekonala pretrvávajúcu slabosť.

Ďalší pacient prejavoval povážlivý priebeh. S nárastom CRP na 150 a bakteriálnou superinfekciou2), ktorá vyústila do hospitalizácie, sa rozpútalo veľa pocitov zúfalstva. Tieto pocity sa zvýšili zvlášť preto, lebo táto osoba bola veľmi robustná a verila, že nie je ľahko náchylná chytiť chorobu. Ani po dlhej dobe sa neukazovali nijaké náznaky liečenia. Choroba a zápal začali ustupovať až vtedy, keď sme telefonicky denne pracovali na vízii budúcnosti a dosiahli sme novú perspektívu v pracovnom živote a v spôsoboch správania sa vo vzájomných vzťahoch. Prvý spracovaný mentálny nový začiatok s vysokou aktiváciou ideálnejších myšlienok priniesol denný pokles zápalových hodnôt a čoskoro úplné vyliečenie zápalu pľúc.3)

Opäť iná osoba tak isto musela kvôli vysokým zápalovým hodnotám vyhľadať kliniku. Na všetky lieky reagovala vysoko alergicky. Úzkosti sa u nej vystupňovali až k strachu zo smrti. Aj spánok mala zredukovaný a bol nekvalitný. Po tom, ako sa pomocou telefonického poradenstva mohla vyjasniť psychická konfliktná situácia, prebudil sa záujem o novú orientáciu pracovného života a o zlepšenie sociálneho postavenia. Tým, že mohla denne pracovať na koncepte pomocou telefonického poradenstva, vyliečila si zápal pľúc. S príchodom domov striedala telesné a psychické aktivity, čo prinieslo zlepšenie celkového stavu a po desiatich dňoch bola opäť schopná dosiahnuť obvyklý pracovný výkon. Po ďalších desiatich dňoch vyzerala veľmi povzbudivo a pocit, že skutočne riadne zvíťazila nad chorobou a získala vyliečenie, bol neprehliadnuteľný.

Na zabránenie obstipácii, ktorá býva často spôsobená pasívnymi fázami ležania v posteli, veľmi dobre pomáhajú obrátené polohy, ako napríklad stoj na pleciach. Proti riziku trombózy a bronchiálnej obštrukcii sa ukázalo ako cenné široké predýchavanie. Zároveň so širokým predýchavaním, spojeným s nejakou činnosťou na čerstvom vzduchu, sa odľahčuje srdcu.

U rôznych osôb dlhú dobu pretrvávajú zvýšené teploty a príliš vysoká pulzová frekvencia. Niektoré osoby, ktoré tým trpeli, išli až dve hodiny do kopca, stúpali nahor pomaly. Večer každý, kto to robil, vykazoval bez výnimky úľavu na srdci a ďalší pokles zvýšenej teploty.

Ochorenie vyzerá, akoby sa poplietol parasympatikus so sympatikom.4) U všetkých pacientov sa dá v post-fáze vnímať ešte dlhšie pretrvávajúca vegetatívna dysregulácia. V hltane, v priedušnici a v prieduškovom systéme sa ukazujú veľmi silné tendencie k nepokoju, pričom zasahovanie parasympatického nervového systému do trávenia prebieha nedostatočne. Slabosť, ktorá poukazuje na výskyt tohto vegetatívneho nepokoja, si vyžaduje cielenú aktivitu vedomia, ktorú sa vlastne pacient naozaj musí naučiť. Pociťovaná túžba po pokoji a ústraní sa vyvíja z tejto vegetatívnej a veľmi húževnato pretrvávajúcej dysregulácie. Pacienti hľadajú falošný pokoj a zotavenie a bez výnimky premeškávajú aktivizáciu, pre ktorú sa v momente musia rozhodnúť napriek telesným pocitom. Keby sa človek poddal telesným pocitom, mohol by chorobu zavliecť až do chronického stavu. Vegetatívny systém potrebuje cez centrálny nervový systém, a tým teda cez vedomie, nové a rozhodné impulzy. Potrebná je myšlienková aktivita a tá sa nemá diať na základe navyknutých emocionálnych alebo telesných okolností, ale zo skutočne predsavzatého, rozhodného a dobre mysleného povedomia.

A preto po odznení akútnej fázy je pred všetkých pacientov položená otázka zdravej aktivácie, ktorá nie že by iba rekonštruovala staré zvyky, ale viac, než to, do pohybu uvedie nové procesy vedomia. Potom, ako bude predchádzajúca výkonová kapacita do istej miery opätovne nastolená, mal by vždy nasledovať väčší koncept pre rozšírenú budúcnosť. Ak bude táto vízia reálne myslená a začatá, bude môcť dôjsť k riadnemu zvýšeniu celkového psychického a fyzického potenciálu.

Túto jeseň nastupujú chorobné procesy s podobnými stavmi rovnako u očkovaných, ako aj u neočkovaných. Vo väčšine prípadov je indikovaná vysoká horúčka, ale príznaky nachladnutia s postihnutím dýchacích ciest sú prítomné takmer vždy. Mimoriadne hodnotným sa ukazuje rozvíjanie psychickej a fyzickej aktivity v spojení s víziou budúcnosti, ktorá je myslená samostatne, rozumne a orientuje sa na nové ciele. Je to akoby s ochorením mohol nastúpiť pocit koherencie5) až vtedy, keď pacient prestane zotrvávať vo svojich starých spôsoboch správania a premýšľa nové perspektívy, formuje ich do skutočných pocitov a napokon ich s rozhodným úsilím realizuje.

Všetky osoby by boli schopné činnosťou vedomia, ktorá prekračuje hranice, zažiť prinajmenšom zlepšenie svojich dovtedy neblahých podmienok. Mnohí sa museli proti svojim telesným pocitom vzchopiť a narovnať, no po čase sa naplnili nádejou, prekonali depresie a získali lepšie vyhliadky do budúcnosti práve vďaka ochoreniu. V každom prípade muselo prebehnúť zmysluplné terapeutické sprevádzanie, najlepšie s lekárskou kompetenciou, aby obavy nevohnali pacienta do osudovej tendencie stiahnuť sa a do akéhosi nocebo efektu, ktorý sa s pojmom korona vo všeobecnosti asociuje. 

Každá choroba má svoju vlastnú signatúru. Odohráva sa spolu s otázkou vývoja ľudstva, a preto nie je náhodnou, ale určitým druhom múdrej prozreteľnosti. Ľudia dnes mnohorakými spôsobmi hľadajú nejakú formu novej integrity. Nechcú už viac tak veľmi žiť v materializme, ale ešte nepoznajú reálnu cieľovú perspektívu. Choroba na chvíľu vyvedie človeka von zo starej situácie. Kvôli integrite však človek predsa len musí rozvinúť novú cieľovú perspektívu s lepšími predpokladmi. Tú musí človek vytvoriť sám. Tak ako bolo v minulých článkoch uvedené, že rozvinutie piatej čakry, takzvanej višuddha čakry6), je rovnako dôležité, pri zabránení ochoreniu korona, ako aj pri liečení, v rovnakej miere príklady zo skúseností ukazujú jej dôležitosť aj v priebehu zotavovania. Choroba má na jednej strane rozkladné účinky, ale (na druhej strane) nesie v sebe niečo ako klíček na rozvinutie nového začiatku. Tajomstvo je však v tom, že ľudia nedostávajú nový začiatok akoby prinesený zvonku, ale musia ho rozvíjať skutočným zaoberaním sa ideami, logickými myšlienkovými predstavami a ideálmi.

Takzvané piate centrum leží pri hrtane. Poruchy, ktoré sa odohrávajú v jemnohmotnom prostredí v zmysle dychu a ďalej v živote myslených predstáv, ako aj vplyvy cudzích determinácií zvonku, sa vnášajú do trachey a do vnútra dýchacích ciest. Aké časté sú tieto narúšajúce vplyvy?! Aký význam preto má táto oblasť, ktorá zľahka spočíva nad pľúcami? Schopnosť ľudského vedomia tvoriť predstavy je uložená vo svetle piateho centra. Čím viac sa človek - a je jedno, či je chorý alebo zdravý - učí slobodne od emócií tvoriť predstavy a zmysluplne sa upriamuje na rozumnú a do istej miery etickú víziu budúcnosti, tým viac rozvinie tvorivý potenciál síl, ktorý posilňuje imunitu a podporuje zdravie. Svojou osobnosťou vytvára integritu. A preto sa dá infekciám dnešných čias zabrániť alebo ich vyliečiť pomocou zmysluplnej aktívnej psychickej a fyzickej práce. Pre každé liečenie má význam vlastné rozhodnutie, ktoré sa rozvinie zo zrelých úvah, a tým z vedomia, ktoré nie je závislé na tele. 7) 8)

Poznámky

1) Pri horúčkových infekciách s nepatrným príjmom stravy a s chýbajúcim pohybom sa veľmi často dostavuje zápcha. Črevo sa stáva ťažkopádne a prítomný obsah ostáva stáť a zhŕňa sa. Táto situácia sa môže stupňovať až k ochrnutiu čriev (ileus) so silnými bolesťami brucha, a tiež v dôsledku zástavy môžu nastať zápalové procesy, ako napríklad zápal slepého čreva. Aby sa predišlo týmto komplikáciám, môžu veľmi pomôcť preháňajúce opatrenia pomocou liekov alebo klystírov. Látková výmena sa tým odľahčí a imunitný systém sa ľahšie môže venovať svojej práci.

2) U C-reaktívneho proteínu (CRP) ide o bielkovinu, ktorú pri zápalových procesoch vo zvýšenej miere tvorí a vylieva pečeň. Laboratórnymi technikami je možné v krvi určiť a objasniť závažnosť a priebeh zápalu. Norma rozsahu hodnoty je pod 5 mg/l. Okrem leukocytov a rýchlosti sedimentácie sa CRP považuje za jednu z typických laboratórnych hodnôt poukazujúcich na zápal.

O bakteriálnej superinfekcii sa hovorí vtedy, keď je vírusovou infekciou poškodená obranná bariéra slizníc v dýchacom trakte, takže baktérie sa už môžu takmer nerušene šíriť a následkom je obnovený, zvyčajne prudší zápal v podobe zápalu pľúc.

3) Čím ťažší priebeh má infekcia, zvlášť so zápalovým postihnutím pľúc, tým viac táto situácia vyžaduje novú spirituálnu orientáciu alebo presnejšie rozpracovanie zo strany spirituality. Zápal pľúc je vlastne vždy preneseným zápalom, ktorý nepochádza bezprostredne zo samotných pľúc, ale z iných orgánov, napríklad z pečene, ktorá už nedokáže solídne vykonávať svoju prácu a tvoriť bielkoviny. Podľa čisto konvenčného medicínskeho hľadiska vzniká vtedy, keď sa infekcia nelieči, ale klesá do hlbších oblastí dýchania a nakoniec do funkčného tkaniva, do pľúcnych alveol. V každom prípade skúsenosti ukázali, že pri zápale pľúc vedie k lepšej perspektíve čo najsolídnejšie spirituálne preorientovanie s dôkladnosťou a presnou výstavbou myšlienok. Projekcie, ktoré boli doteraz na dennom poriadku, musia byť riadne prekonané solídnym a ušľachtilým procesom vedomia. Ak táto nová orientácia chýba, nie je vôbec možné vyhnúť sa psychickému a fyzickému zhoršeniu.

4) Parasympatikus a sympatuikus sú dve veľké nervové vetvy vegetatívneho nervového systému, ktoré sa správajú ako protihráči. Kým sympatikus sa v aktívnych pohybových situáciách stará o rozširovanie priedušiek, aby mohol organizmus prijímať dostatok kyslíka cez pľúca, parasympatikus zužuje priedušky vo fázach pokoja a regenerácie. Ak je však vzťah medzi oboma životne dôležitými nervami narušený, telesná záťaž, ktorá by mala aktivovať sympatikus, má v oblasti priedušiek za následok zvýšenú tvorbu hlienu a zúženie priedušiek pôsobením parasympatiku na nesprávnom mieste. Inak sa v období zdravia parasympatikus stará o dobré trávenie, t.j. rozširuje cievy v brušnom priestore, podnecuje tráviace žľazy k zvýšenej sekrécii a tiež pohyby čriev. Pri nerovnováhach alebo dysreguláciách nedokáže parasympatikus dostatočne pôsobiť v oblasti brucha. Pohyby čriev a činnosť trávenia sa stáva ťažkopádnou, až k zápcham. Sympatikus v brušnom priestore kŕčovatie a pôsobí na nesprávnom mieste.

5) Pocit koherencie je podľa Aarona Antonovského zdravým pocitom sebavedomia, ktorý človek chce dosiahnuť.

6) Višudha čakra je piatym zo siedmich energetických centier, ktoré v nadzmyslovej oblasti čakajú na vedomé vyformovanie. Centrálne schopnosti, ktoré sú spojené s touto čakrou, sú logické myslenie, jasnosť pozorovania a tvorby náhľadu a sila tvorby predstáv, ktorú nenarúšajú emócie, ani sily žiadostivostí tela. Ďalšie obsahy sa nachádzajú v knihe „7 sedmoročí a 7 čakier".

7) Často sa veľmi banálne povie: „Musíš robiť to, čo ti káže pocit. Musíš si sám sebe povedať áno. Rob to, čo ti robí dobre. Poslúchaj svoje telo." Tieto slová sú v každom prípade pre liečenie kontraindikáciou. Jedinec musí rozvinúť opak emocionálnych väzieb na telo, teda slobodné a múdre predstavy a tie s rozumným úsilím uviesť do praxe. Slovná formulácia by potom neznela tak, aby človek poslúchal telo, ale celkom naopak, aby človek neprestajne telo prekonával.

8) K tomu pozrieť knihu z vydavateľstva Stephana Wunderlicha „Vedomie a imunitný systém".

Meditácia č. 108, 109, 110, 111

15.10.2021

Meditačný obsah č.108:

Ako pôsobí zviazanie závislosťami v posmrtnosti? Rovnakú otázku je možné položiť už o súčasnom živote: Nepôsobia závislosti ako zošnurovanie na vlastné účinkovanie, jasnosť seba, sebaurčenie a vlastnú tvorivú silu myslenia? Nie sú to práve závislosti, čo v živote obdarováva človeka tými najväčšími zábranami pre budúcnosť?

Keď človek skúma závislosť v jej nadzmyslovej dimenzii, tak sa dá ľahšie spoznať v posmrtnosti, než v pozemskosti. Počas doby života môže byť zastretých neuveriteľne mnoho kompenzácií závislostí, ktoré človek nesie vo svojej duši alebo vo svojom bytostnom jadre - lepšie povedané – ktoré vlastné bytostné jadro zakrývajú a ponižujú duševné bytie, takže vo svojom skutočnom a zviazanom charaktere netryskajú smerom navonok. Po smrti však v duši dominujú. Už počas doby života bránia silám seba.

Pri skúmaní rôznych desiatich zomrelých, ktorí sa učili priamo tu u mňa v škole, objavili sa desivé obrazy. Iba u dvoch osôb, ktoré sa aktívne snažili o pokrok a boli činní v túžobnom hľadaní spirituálneho budovania, objavil sa oslobodzujúci duševný život. Jedna z týchto osôb významne posilnila sféru Saturna a vedie svojich študentov a blízkych priateľov k príjemnej presnosti v práci a jednaní. Sféra pôsobenia z posmrtnosti otvára čulú povinnosť byť dôsledný na spirituálnej študijnej ceste. Druhá osoba, ktorá rovnako prišla o život tragicky, posilňuje centrum srdca a podporuje vedomý prístup k spirituálnym obsahom: „Nebojuj so svojimi kolegami o malicherné veci v zaujatí sebou samým, ale posilni svoje schopnosti viesť dialóg naplnený obsahom."

Ďalších osem pozorovaní ukázalo, že síce tieto osoby kráčali po duchovnej ceste, ale viac pre samých seba, aby im cesta slúžila na ich osobné napredovanie. K obsahom sa naozaj nepribližovali a nerozvíjali z nich nové horizonty, ale s predkladanými spirituálnymi obsahmi vedomia sa vžívali v istom zmysle do vlastnej životnej rovnováhy. Napriek tomu, že urobili niekoľko vyučovacích hodín, nedokázali obsahy vyjadriť autentickým a zrelým spôsobom. Dnes sú obmurovaní väzbami na deti, vnúčatá a na vonkajšie emócie života. V školení postavili do stredu svoj vlastný princíp bytia a vyhli sa novej dimenzii vzkriesenia a slobody. Závislosti nie sú iba ako múr, ale svojich takzvaných príbuzných a priateľov, ktorých považovali za blížnych, v posmrtnom živote prežívajú ako nepriateľských. Z týchto foriem závislostí vznikla akoby stemňujúce tkanivo, ktoré ich oberá o svetlo radosti z pohľadu na perspektívy. Sú to predovšetkým závislosti na ľuďoch, ktoré vyplývajú z nedostatku spirituálneho vývoja. Tieto osoby nie sú dostupné pre starostlivosť o ich duše v ríši zosnulých. Svojim nedostatočným zaoberaním sa (autentickou duchovnou cestou) dnes výrazne zaťažujú svetové stvorenie a mnohorako prispievajú k odstrašovaniu druhých. Z nich nevyžaruje hviezda, ale sú akoby zatienení kozmickou bariérou, ktorá zaťažuje vývojové otázky celého ľudstva.

Keď si zoberieme psychologickú definíciu závislosti, tak nájdeme: „Závislosť znamená psychický alebo fyzický stav osoby, ktorá je podstatne určovaná inými ľuďmi alebo inštitúciami, vecami, záležitosťami alebo predstavami vo svoje existencii, myslení, konaní a cítení." 1

Z tejto definície sa dá vidieť, že človek je vo svojich závislostiach určovaný niečím druhým. Duchovná škola nemôže súhlasiť s takýmto stavom, pretože štúdium duchovných obsahov vedie vždy k posilneniu schopnosti tvorby náhľadu, k zvýšenému vnímaniu ostatných ľudí, vedie k zdravým pocitom a k dialógom bohatým na obsahy. Keď človeka určuje nejaký guru, inštitúcia alebo nejaká autorita v rodine, takzvaní dobrí priatelia a mnoho ďalšieho, nepripustí to zdravú seba analýzu, ani vyhladenie akejkoľvek určenosti niečím cudzím, avšak to by bolo nutné ako chlieb každodenný. V skutočnosti, keď je človek závislý na iných ľuďoch, nenávidí sám seba. Nenávidí aj výhody, ktoré by z toho chcel mať.

Rozumné, riadne uskutočňované štúdium neberie študijný obsah do mystického vnútorného sveta, aby si pomocou neho vytvoril nejaké výhody pre seba, študijné obsahy berie ako tak reálne ako ľudskú reč a podporuje schopnosť vnímania na rovinách rozširujúcich vedomie. V tejto činnosti sa človek má rád, zatiaľ čo pri konzumnom konaní seba ľutuje a odmieta.

V nasledujúcich meditáciách treba udržiavať čo najviac široké a reálne pozorovanie lásky k sebe v porovnaní s nenávisťou voči sebe.

Ďalší zdroj:

Rudolf Steiner, GA 140, Prechod človeka cez planetárne sféry a význam poznania Krista, s.48

Teraz, keď človek prešiel cez bránu smrti, prostredníctvom tohto vnímacieho aparátu, ktorý potom po období kamaloky2 má, vníma napríklad bytosti, ktoré v živote stáli pri ňom blízko, ktoré zomreli už skôr než on. Sú s ním spojení? Iste, prichádzame do kontaktu so všetkými tými bytosťami, žijeme s nimi aj v živote po smrti. Ale je rozdiel, ako žijeme s tými bytosťami, s ktorými sme žili na Zemi. Je v tom rozdiel, podľa toho, či človek smrťou preniesol svoj stav morálny alebo nemorálny. Ak bol človek v živote nemorálny, tak síce tiež prichádza do kontaktu so svojimi rodinnými príslušníkmi a priateľmi, ale svojou vlastnou bytosťou vytvára niečo ako múr, cez ktorý nedokáže prejsť k tým druhým. A svojím nemorálnym stavom duše sa po smrti stáva samotárom, osamelou bytosťou, ktorá má všade okolo seba múr a nemôže cez neho prejsť k bytostiam, do sféry ktorých je presadený."

Poznámky

1 https://lexikon.stangl.eu/

2 Podľa Rudolfa Steinera v kamaloke človek stretne duchovné sily mesačnej sféry https://anthrowiki.at/Kamaloka

22.10.2021

Meditačný obsah č. 109:

Podobne ako silný nevhodný konzum, obžerstvo, majetnícke gestá a materialistická chamtivosť bezprostredne vytvárajú zatienenie a formovanie temnej schránky s cloniacim charakterom, všetky putá v živote a najmä v živote po smrti vytvárajú pre dušu zacláňajúci múr alebo uväznenie. Slovo uväznenie sa úplne hodí pre posmrtný život. Citlivý pozorovateľ však s určitým jemnocitom zbadá, že všetky väzby, ktoré sú nemiestne a poskytujú človeku nejaký druh zdanlivej spokojnosti, každopádne predstavujú tento druh zajatia vo vlastnom vedomí.

V posmrtnom živote chýbajú možnosti uspokojujúceho kompenzačného správania. Ten, kto príde o svoje telo, nestráca vlastne tak veľa, lebo telo bude tak či tak raz odovzdané zemským živlom. Deň za dňom je na ceste k zániku. Keď sa telo oddelí od duše, niet viac možnosti žiadnych kompenzácií a teraz duša, alebo keď to inak vyjadríme, astrálne telo s jeho rozsiahlym vedomím, cíti realitu. Duša nedokáže a nechce v posmrtnosti kompenzovať.

Závislosti nie sú väčšinou malé prechodné epizódy bytia, ale chronicky sprevádzajú človeka. Sú pravými nepriateľmi. Tak ako Bhagavad Gíta podáva správu o veľkom boji a Ardžuna, ako je napísané v prvej kapitole, čelí svojim nepriateľom, rovnako človek v posmrtnom živote čelí svojmu skutočnému svetu nepriateľov. Ardžuna vidí príbuzných, známych na protiľahlej strane frontu a keď sa púšťa do boja, najskôr si zúfa. Nepriatelia, ktorí sú v skutočnosti vnútornými nepriateľmi, sa mu javia ako ohromní, veľkí a súčasne, ako to ukazuje obraz Gíty, sú to jeho pokrvní príbuzní.

Človek obvykle svojich nepriateľov nenávidí a svojich priateľov ľúbi. Sebanenávisť je v skutočnosti zakorenená vo vnútri človeka a vôbec nie je nasmerovaná von, na zdanlivých vonkajších nepriateľov; oveľa viac smeruje na vnútorné temné duševné stránky väzieb. Silná väzba matky a dieťaťa alebo všeobecne nemiestna naviazanosť vo vnútri nie je nositeľom skutočných pocitov lásky, ale keď ju presne vnímame v citlivom zážitku, väzba nesie nenávisť. Vo všetkých väzbách spočívajú agresie a antipatie. Spravidla majú temný zacláňajúci charakter, a preto sú duši nepriateľské.

Kedy a pri akých aktivitách je človek slobodný? A na rozdiel od toho, pri akých aktivitách panuje Pani Väzba a necháva človeka v zajatí? S touto úlohou ešte znovu budeme opakovať posledné meditácie. V princípe je dôležité, že ten, kto sa snaží o aktívne duchovné školenie, spozná slobodný podiel práce vedomia a v protiklade k tomu vníma väzby s ich antipatickým charakterom. Bolo by priaznivé, keby ako dôsledok tejto meditačnej úlohy mohlo nasledovať samostatné písomné vypracovanie asi na jednu stranu o tom, v ktorých dimenziách sa človek hýbe slobodne a v ktorých sa štylizuje ako zviazaný.

Ďalšie zdroje:

1. Pozrieť - Bhagavad Gíta, 1. kapitola

2. Pozrieť – Rudolf Steiner – „Krédo. Jednotlivec a celok" (GA 40)

„(...) Bytosť, ktorú (svet ideí) svojím svetlom neosvecuje, bola by ako mŕtva, bezobsažná, nepodieľala by sa vôbec na živote vesmíru ako celku. Iba to, čo odvodzuje svoje bytie z idey, znamená niečo na strome stvorenia vesmíru. Idea je sama o sebe jasná, je sebestačná sama v sebe a sama sebou je postačujúcim duchom. Jednotlivec musí mať v sebe ducha, inak z tohto stromu odpadne ako suchý list a bol by tam márny."

Väzby predstavujú listy, ktoré odpadli zo stromu. Reprezentujú mŕtvy svet. To mŕtve sa kompenzuje pomocou tela. Väzby v sebe nenesú pokrokové a plodné idey, ale sa prebúdzajú z pudových, teda z mŕtvych emócií vynárajúcich sa z tela.

3. Malo by byť jasné, že človek pri svojej práci s obsahmi, a tým pri svojej meditačnej práci, by mal mať vedomie slobodne dostupné.

4. O pojme ja alebo svojbytie (v nemčine Selbst):

Etymológia

Ak človek hľadá etymologický pôvod (nemeckého) slova „selbst", narazí na indoeurópsky koreň* se, čo znamená mimo, bokom, stranou, oddelene, pre seba.1 (v slovenčine pri skloňovaní slova ja existujú tvary seba, sebe, sebou*4) V sanskrite z toho vychádza privlastňovacie zámeno sva „svoj, vlastný" (v slovenčine sva – svoj*4). Ako podstatné meno sva označuje seba v zmysle ega, ľudskú dušu alebo to, čo je človeku vlastné, svoje. Častejšie sa v sanskrite pre označenie svojbytia človeka vyskytuje označenie atman, ktoré bezprostredne poukazuje na univerzálny charakter ľudskej duše.2 Atman je vo svojom pôvodnom význame závanom dychu alebo životným princípom, ktorý oduševňuje človeka. Slovný koreň –an, je obsiahnutý v atman; v nemčine súvisí so slovom dýchať – atmen.3

Psychológia

Inak, než orientálna univerzálna idea seba (nem. Selbst*4), vidí tento pojem moderná západná psychológia: ako „súhrn všetkých vedomých a nevedomých aspektov osobnosti". Ja /svojbytie (Selbst) sa totiž chápe ako „centrum celej osobnosti" a ako „centrálna vrchnosť riadenia, ktorá sa stáva účinnou v momente oplodnenia vajíčka a štruktúruje všetky nasledujúce vývojové procesy", ale za sídlo riadenia sa skôr považuje materiálna vaječná bunka a následne gén, a nie nejaká entita kozmickej povahy.

Poznámky

1 https://www.sanskrit-lexicon.uni-koeln.de/scans/MWScan/2020/web/webtc2/index.php

2 digitálny nemecký slovník https://www.dwds.de/wb/selbst#1,

3 https://lexikon.stangl.eu/5531/selbst/

*4 pozn.prekl

29.10.2021

Meditačný obsah č. 110:

„Aká je to dimenzia, v ktorej sa ľudské vedomie hýbe v úplnej slobode?"

Táto otázka bola úlohou posledného mediačného listu. Odpoveď môže byť daná v dobre diferencovanom subjektívnom pozorovaní skúseností a rovnako môže byť aj celkom objektívna.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že človek by mohol byť pravdaže slobodný vo všetkých tých oblastiach, kde nie je karmicky poviazaný. Ak sa vydá do nejakej záujmovej oblasti, ktorá je podmienená potrebami, ostáva svojím vlastným vôľovým základom v neslobode. Aj pri zameraní svojich túžob na ušľachtilé ciele a vysoké ideály zostáva jeho vedomie prostredníctvom tela, ktoré je fixované prianiami a chcením, v určitej nevidenej väzbe.

Väzby môžu byť pre človeka vedomé alebo nevedomé, mnoho rokov ho môžu sprevádzať ako určitá osudová záťaž. Duchovná cesta školenia a meditácia by však mali otvoriť prístup k slobodným obsahom, ktoré nemôžu byť zasiahnuté väzbami. A preto cvičiaci vedomou voľbou spirituálneho obsahu rozvinie tento prvý plamienok slobody. Človek najskôr ostáva neslobodný kvôli svojmu fixujúcemu chceniu, zatiaľ čo tým, že si zvolí určitú perspektívu prostredníctvom nejakej myšlienky starostlivo vybranej z duchovnej múdrosti a skutočnosti, určitú svoju časť si dokáže vyhradiť pre slobodu.

Rozlíšenie medzi slobodou a neslobodou vo vedomí sa ukazuje napríklad pri formulovaní slov, to neslobodné sa deje bez obsahu a bez poznania. Existuje psychologické cvičenie, ktoré sa začína veľmi zreteľne v náladovej mysli a vo vôli, alebo inak vyjadrené, v potrebách človeka a zjavne sa prieči pravde:

„Ja Chcem byť vnímaný – ty chceš byť vnímaný."

„Ja Chcem byť vypočutý – ty chceš byť vypočutý."1

Tieto výroky sa vyslovujú voči partnerovi stojacemu oproti. Na prvý pohľad vyzerajú veľmi vznešene a tolerantne. Javia sa dokonca akoby slobodné v zmysle otvorenia možnosti vstúpiť do vzťahu. Akým účinkom však tieto slová zasiahnu posmrtné bytie, keď sa s nimi človek uspokojí? Ako by sa vlastne museli vyrieknuť, keby ich niekto chcel sformulovať náročnejším spôsobom a aspoň trochu slobodnejšie? Aké zmeny by museli byť v texte urobené, aby dosiahli vyššiu dimenziu a dospeli k riadne vnímateľnému obsahu?

Zdroj

1 Podľa cvičenia z jedného seminára s prof. Franzom Rupertom, ktorý predstavil túto metodiku na úvod svojho referátu.

6. novembra 2021

Meditačný obsah č. 111:

Myslenie človeka nie je od samého začiatku slobodné, ale skutočnú dimenziu slobody reprezentuje vedome zvolená myšlienka.

Myslenie sa môže slobodne rozvíjať, keď je nesené a motivované vedome zvoleným myšlienkovým obsahom. Vtedy je inšpirované z ducha alebo zhora, zo svetelno-aktívnej reality. Táto sloboda musí vzniknúť pomocou duchovného cvičenia a všeobecne pomocou meditácie. Je to sloboda, čo sa rozvíja stále viac a viac a zrelativizuje všetko poviazané nachádzajúce sa v ľudskej citovej mysli.

Človek preto nie je poviazaný iba vo svojej vôli, ktorú ako zasahovanie upriamuje väčšinou nevedome ku všetkým javom sveta a ďalej k myšlienkam, ale prostredníctvom svojich emócií a známych pocitov je zapletený aj do svojho tela a napokon je tiež neslobodné aj myslenie, ktoré je stále živené tým, čo je známe a nahromadenými vedomosťami. Iba myšlienka skutočne vyvolená je slobodná a keď je pestovaná vo vedomí, rozjasní svojou silou tepla a svetla duševný život.

Pri meditačnej disciplíne by sa nemala urobiť chyba, že by sa eliminovala všetka emocionalita alebo všetka potrebná vôľa, ale tieto by iba mali dostať svoje náležité miesto. V podstate sa rozličné hnutia citovej mysle musia presunúť na patričné miesto. Napríklad emócie sa pri meditačnom cvičení osvedčujú ako tak málo vhodné, ako pitie alkoholu pred rozhodujúcim stolnotenisovým turnajom v súťaži národností. Vôľové pomery sú však ťažko rozpoznateľné, lebo človek, ktorý medituje s nejakou myšlienkou, ju chce automaticky uchopiť. Ľudské vedomie, aj keď sa nachádza v dobrom myšlienkovom rozmachu, je v podstate vždy napádané pudením vnútornej vôle, ktorá zdanlivo fixuje vlastný známy svet, a preto, kým sa myšlienka v koncentrácii nezbaví všetkých samovoľných síl viazanej reality, vyžaduje si to dlhšiu výdrž.

Nasledujúce vety sú vyslovené bez myšlienky a bez obsahu:

„Ja chcem byť vnímaný. – Ty chceš byť vnímaný."

„Ja chcem byť vypočutý. – Ty chceš byť vypočutý."

Podľa starej filozofickej múdrosti sú nebytím, asat. Ak by ich niekto chcel priviezť na cestu bytia a do viet priviesť obsah až k psychickej nosnej sile, najskôr by medzi nimi musel radikálne zmeniť vzťah a tiež ich nasmerovať ku konkretizácii. Mohol by povedať nasledovné:

„Ty chceš byť vnímaný a ja ťa chcem vnímať."

Ostrá dominancia vlastného podielu na žiadostivosti by tým po prvýkrát ustúpila, lebo ako prvé je „ty" a potom „ja". Požiadavka vnímania sa vnucuje ako úloha. Nakoniec by mohlo nastať doplnenie zvolené napríklad v nasledovnej podobe:

„Chceš byť vypočutý alebo vnímaný v tvojej schopnosti, ako formuluješ reč a gestá, pretože chceš priniesť výpoveď, ktorá sa ti zdá ako dôležitá. Chcem ťa vnímať a chcem spoznať, aké myšlienky a pocity žijú v tvojich slovách. Ak nerozpoznám tvoju naliehavú prosbu, ostanem pre teba cudzí a aj keď prinesieš nesprávnu výpoveď, je predsa len na mne, aby som teba a tvoje slová správne spoznal."

Prostredníctvom konkrétneho vnímania, že myšlienka predstavuje slobodu a že myslenie, cítenie a chcenie vychádza takmer výlučne zdola alebo z viazaného potenciálu, sa schopnosť vnímať druhého stáva slobodnejšou. Cesta k tejto slobode, ako ukazuje uvedený príklad, sa môže pozvoľna uberať k poznávajúcemu skúmaniu. Ako posledné cvičiaci vo vonkajšom výraze odhalí nevedome držanú a uväznenú myšlienku.

Mohlo by sa zdať ako protirečivé, keď bolo vyššie uvedené, že vo vetách „Ja chcem byť vnímaný. Ty chceš byť vnímaný.", nežije žiadna myšlienka. Tým, že však bude ne-myšlienka alebo ne-obsah spoznaný, ľahšie sa pochopí okolnosť, že v tých slovách sa predsa len nachádzajú motívy s podprahovým chcením. A toto chcenie bude videné, až keď bude objavené rozlišovanie, že tu ide o ne-myšlienku. Táto schopnosť sa však rozvinie zo slobodnej nadhliadajúcej dimenzie, ktorá musí vychádzať z myšlienky, lebo človek dokáže ne-myšlienku spoznať až vtedy, keď on sám bude mať schopnosť myslieť a rozpoznať myšlienku s obsahom.

Hore uvedená meditačná veta by mala poskytnúť obsah na nasledujúci týždeň v takto doplnenej podobe:

„Myslenie človeka nie je od samého začiatku slobodné, ale skutočnú dimenziu slobody reprezentuje vedome zvolená myšlienka. Ak táto myšlienka žije v prítomnosti naplnená obsahom a ak oživuje myslenie, vyžaruje znamenité sily do pocitov. Myslenie a cítenie sa stáva prostredníctvom myšlienok slobodným."

Uvedené ďalšie zdroje:

Martin Buber, Ja a ty (Das dialogische Prinzip, Gütersloher Verlagshaus 2006, S. 10):

„Základ slova „ja-ty" nastoľuje svet vzťahov. Sú tri sféry, v ktorých sa buduje svet vzťahov.

Prvá: život s prírodou. Tam vzťah tepe v temnote a mimoslovne. Tvory sa pohybujú smerom k nám, ale nedokážu k nám prísť a naše vyjadrenie „ty" smerom k nim je zastavené na prahu reči.

Druhá: život s človekom. Tu je vzťah zjavný a verbálny. Môžeme toto „ty" vyslovovať, pomenovávať pojmom „ty" a prijímať ho.

Tretia: život s duchovnými bytosťami. Tu je vzťah zahalený v oblakoch, ale sa objavuje, je bez rečí, ale reč vytvára. Nepočujeme žiadne „ty", a predsa sa cítime byť oslovený, odpovedáme – tvoriac, mysliac, konajúc: základné slovo vyslovujeme svojou bytosťou, bez toho, žeby naše ústa vedeli niečo povedať.

Ako by sme však mohli to, čo je mimo reči, včleniť do sveta do podstaty slova?

V každej sfére, cez všetko, čo sa nám stáva prítomné, hľadíme na okraj večného teba, zo všetkého počujeme jeho závan, v každom „ty" oslovujeme to večné, v každej sfére na jej spôsob."

Umenie liečiť - Bruno Gröning - a ako ďalej?

Článok Heinza Grilla uverejnený dňa 12.10.2021 na jeho stránke:
po nemecky https://heinz-grill.de/bruno-groening-heillstrom/ 
po slovensky - doplníme, keď bude uverejnený

Jednou z najdôležitejších osobností, ktoré vyvinuli reálne liečivé magnetické1) vyžarovanie a silu v duši, je Bruno Gröning, narodený 30. mája 1906 v Gdaňsku, v Oliwe (Poľsko). Vyrastal v rodine obdarenej mnohými deťmi. Zo životopisných náčrtov nie je zrejmé, či v rodine došlo k predčasným úmrtiam, napríklad v prípade bratov alebo sestier. Podľa duchovného bádania sa však v jeho aure vyskytujú deti, ktoré umreli predčasne a pretože ide o deti, ktoré boli veľmi mladé, posilnili jeho schopnosť liečiť.

Niektoré charakteristiky v živote Bruna Gröninga

Väčšinou sa v životopise človeka dajú objaviť nejaké predpoklady jeho neskorších schopností. Mladého Bruna, ktorý mal tendenciu smerovať k prírode a do samoty a vyvinul si špeciálne spojenie s rastlinami a vo veľmi intenzívnej miere so zvieratami, sprevádzali niektoré neobvyklé udalosti. Pod jeho vplyvom zvieratá začali krotnúť a získali voči chlapcovi zvláštnu dôveru. U niektorých zvierat, ktoré ochoreli v dôsledku prehnanej starostlivosti človeka, sa začal liečivý proces. Mal veľmi jemný, mierny, zdržanlivý a zrejme intenzívny vzťah k prírodným podmienkam a tiež k ľuďom. Nikdy sa nezúčastňoval škriepok a to bola okolnosť, ktorou sa rovesníci cítili byť provokovaní.

Okrem tohto vrúcneho spojenia s prírodou, zvieratami a s ubiedenými blížnymi, ktoré Bruno Gröning vo svojej duši prežíval, niet o jeho živote mnoho vzrušujúcich správ. Kvôli otcovi si vybral povolanie stolára, ale nemalo to pre neho veľký význam. Všetky jeho úmysly smerovali k schopnosti uzdravovať, podobne ako prúd vody, ktorý si razí cestu do údolia. Cítil sa obzvlášť zaviazaný voči chorým ľuďom a mnohých svojich blížnych uzdravil už v útlom veku.

Ukázalo sa, že učenie, ktoré šíril na prednáškach a ktoré podával pri osobnom poučení, je veľmi prosté. Je zvláštne, že koncept Boha u neho nenadobudol veľkú vytríbenosť ani starostlivé filozofické alebo teologické spracovanie. Kvôli tejto jednoduchosti jeho učenia by skoro bolo možné podľahnúť pokušeniu označiť ho za liečiteľa, ktorý iba používa pojem Boha a chcel by ľudí získať pre seba iba psychologickým spôsobom. Tu však v žiadnom prípade nie je v hre šarlatánstvo, ani manipulácia. Presné pozorovanie osoby Bruna Gröninga, ako aj jeho spôsobu liečenia ukázalo, že ide o veľmi odbornú a intenzívne účinnú nadzmyslovú schopnosť liečenia. Ako vznikla u tohto jednoduchého a prostého človeka, ktorý sa cítil byť celou dušou priťahovaný a povolaný k tomuto cieľu pomáhať chorým?

Kto je Bruno Gröning?

Najskôr musí človek vyhľadať jeho dušu v minulých životoch. Pre túto výskumnú otázku však musí patrične preukázateľne poznať náuku o reinkarnácii. Ak by neexistovali minulé životy, nemohli by už v rannom detstve z človeka vyžarovať žiadne schopnosti. Vtelenie čoho a aká už pripravená sila sa narodením vniesla do tohto života? Priebeh života Bruna Gröninga ukazuje viac než jasnú príťažlivosť k jedinému zmyslu života, ktorému podriadil všetky ostatné oblasti záujmu. Liečenie a pomoc chorým boli jeho najvnútornejším dychom života a nijaké pokušenia ho nemohli zdržiavať od tohto vnútorného povolania.

V životopise sa tento druh smerovania, jednobodového zamerania a jedinečnej cieľovej orientácie na povolanie liečiteľa javí ako obdivuhodný. Ak by niekto chcel Bruna Gröninga zapojiť do diskusií, fixovať ho a rozptyľovať ho v dlhých rozhovoroch, zobral by na seba pomerne ťažkú úlohu. V istom zmysle Bruno Gröning zotrvával vo svojej koncentrácii ako osoba, ktorá ostáva nedotknutá od všetkých pozemských pomerov. Tým bola jeho liečivá sila rezervovaná v jeho strede ako mimozemská dimenzia. Je ako dych liečenia, niečo ako Božstvo, ktoré sa v Indii nazýva vaju, kráľovná dychu. Je to človek, ktorý sa celkom premenil na tento dych života, ako božská bytosť na uzdravovanie.

V minulom živote vidno mladú dievčinu, ktorá zomrela predčasne. To opäť prichádza s vaju, dychom liečiteľského umenia. Tak ako sa dievča vďaka jej mladosti nestala pozemskou, ale udržala si sily neba, v rovnakom zmysle si Bruno Gröning uchoval mimozemský podiel kozmu, zázračnú merkuriálnu a marsickú bytosť, ktorá nikdy neprešla pokušeniami pozemského sveta. V dobe detstva pravdepodobne zomreli nejaké deti z okruhu jeho priateľov, ktorí tiež posilnili tieto sklony duchovnej nepoškvrnenosti jeho osoby.2)

Pre Bruna Gröninga bol osudným manažment Otta von Mecklenburga a jeho trochu opomínanej, ale nie bezvýznamnej manželky. Obaja liečenia organizovali a v rozpore so všetkými dohodami zarobili peniaze na jeho liečiteľskom umení. Mohli by sme sa vari opýtať, prečo nebol Bruno Gröning pozornejší a okamžite nezastavil tento materialistický a účelový spôsob správania. Na svetskej rovine vôbec nie je ľahké nájsť odpoveď. Bruno Gröning bol vo svojom duchovnom nasmerovaní na liečenie ako kráľ a vôbec nevnímal a nemal zmysel pre obchodovanie s peniazmi, ani pre zneužívanie jeho osoby Meklenburgovcami. Videl chorých, ale obchodovanie vo svete nedokázal vôbec chápať.

Ako pôsobí osoba Bruna Gröninga dnes?

Existuje mnoho priaznivcov, ktorí si vážia liečivú silu Bruna Gröninga a ktorí dokonca hovoria o rôznych uzdraveniach po jeho smrti. Týkajú sa liečivého prúdu, ktorý naďalej žiari od danej osoby z onoho sveta do tohto sveta. Pravdaže, k dobre podloženej duchovnej vede a duchovnej škole patrí starostlivé a presné štúdium posmrtného života a duše, ako sa včleňuje do kozmických súvislostí. Čisto hypotetické domnienky, špekulácie alebo aj, ako sa to dnes mnohorako deje, vnuknutia médií, nie sú žiadnymi vhodnými metódami na kognitívne pochopenie posmrtného života.

Je prekvapujúce, že liečiteľova duša, aj keď zomrel v roku 1959, je stále v spojení s kozmickou duševnou posmrtnosťou a ešte neprešla úplne do čistej duchovnej reality.3) Po odlúčení od fyzického tela cesta vedie do posmrtnej duševnej ríše, ak sa pokúsime vyjadriť to duchovno vedeckými kritériami, vedie do kozmických svetlom utkaných svetov hviezd. Väčšinou trvá roky alebo desaťročia, kým sa vo vesmíre prejaví postúpenie do konečne platnej, duchovnej, čistej existencie a stane sa prapôvodným základom, akoby vnútorne hlboko ukotveným v bezprostrednej podstate osobnosti. Pokiaľ duša ostáva v kozmickej duševnej posmrtnej existencii, cíti sa byť vo veľmi blízkom spojení s pozostalými a s ostatnými ľuďmi. Pri skúmaní Bruna Gröninga bolo nápadné, že jeho duša hlásila určitú potrebu ešte tam ostať. V istom zmysle čakala na ďalší impulz od pozostalých a od osôb, ktoré sa zaoberajú liečením.

Liečivá sila u neho nepôsobila cez nejakú metodiku, ale cez osobu Bruna Gröninga. Je veľký rozdiel, či človek liečebne vplýva na chorú časť tela určitou metodikou, ako napríklad prenosom elektromagnetickej energie rukou, alebo či pôsobí celkom nezávisle, čisto prostredníctvom osobnej prítomnosti. Mnoho liečiteľov, niektorí z nich sú z Číny, je schopných intenzívnym teplom v rukách nabiť defektné koleno alebo oslabenú orgánovú oblasť, doslova do nej preniknúť, takže do nej vstúpi liečivý metabolický tok. Bruno Gröning spravidla tieto metódy nepoužíval. Učil a kým sa vyvíjal vzťah človeka hľadajúceho vyliečenie k nemu, čo práve viedlo k celkom zvláštnemu režimu zrieknutia sa sveta, symptómy choroby alebo dokonca postihnutia alebo degenerácie boli zrazu schopné uvoľniť sa a jednotlivec sa cítil oslobodený. Osoba vo svojom neporušenom duchovnom poriadku okamžite uvoľnila priestor, do ktorého by sa choroba bola schopná premiestniť.

Dnes však veľa členov okruhu priateľov Bruna Gröninga hovorí o liečivom prúde, ktorý vraj pôsobí rovnako ešte aj po jeho smrti. Podľa presného bádania to tak nie je. Niektoré ťažkosti sa však do istého stupňa vyliečia vďaka rozličným účinkom úctivej oddanosti a starostlivej lásky k blížnemu, ale tieto zmiernenia alebo uzdravenia nie sú moc neobvyklé a tiež sú nezávislé na duši Bruna Gröninga. Na prijatý liečivý prúd Bruna Gröninga, ktorý zdá sa účinkuje bezprostredne z druhého sveta cez jeho osobu, sa treba veľmi presne pozrieť, pretože teraz už nie je prítomný v tomto svete, aby mohol prichádzať do vzťahov konštruktívnych pre budúcnosť.

Bruno Gröning uzdravoval tým, že ako osoba bol vnímateľný, zažiteľný a viditeľný vo svojom druhu koncentrácie svojej duše. Ak to tak smieme povedať, človek hľadajúci vyliečenie sa pozeral na osobu, ktorá si odoprela stať sa pozemskou a ktorá do istej miery prebývala v planetárnom prúde Merkúra a Marsu v zmysle akoby mimozemského substanciálneho potenciálu. Ostal kozmickým, duchovným, ostal vaju (dychom). Nebol anjelom, na ktorého by hľadajúci pozeral, ale bol múdrym, poznajúcim, vediacim, a predsa duchovným stvorením, ktoré ostalo mimozemským. Stelesňoval istý druh prirodzeného fenoménu, prirodzenej svätosti a keď hovoril o Bohu, nemal na mysli skutočne kresťanskú trojicu alebo Krista, ale čistú, ušľachtilú kozmickú realitu Merkúra.4) Tá žila v ňom a keďže spočívala v zvrchovanej čistote, človek hľadajúci uzdravenie sa odpútal od tela, od svojho utrpenia. Pri pohľade na Bruna Gröninga tušil, že existuje bezprostredná čistota v zmysle duchovnej oblasti, z ktorej podľa indickej tradície vychádzajú vetry.

Tým, že sa človek hľadajúci vyliečenie obráti na druhú osobu, opustí určitý potenciál seba a svojich starých záťaží. Stretnutie s Brunom Gröningom nemá byť chápané tak, že chorý dostane nejaký zvláštny liečivý prúd, ale dokonca naopak, že sa ocitne v novej orientácii a dokáže zanechať niečo zo seba, zo svojej karmy alebo z osudovej záťaže. Vyliečenia nenastávali pomocou zvláštnej dávky energie, hoci u niektorých aj toto sa dalo cítiť, ale práve naopak, pomocou pohľadu na čistú dimenziu, ktorá zotrvala mimozemskou, ktorá jednotlivého človeka dokázala vytrhnúť z osudu.

Proces liečenia s Brunom Gröningom je obrazom toho, ako keby jednotlivec niečo priniesol Brunovi Gröningovi, a nie naopak, žeby Bruno Gröning niečo pridal chorému človeku. Toto presúvanie v procese liečenia má zmysel, lebo kvôli oslobodeniu sa od utrpenia, sa musí človek naučiť správnym spôsobom opustiť svoje pozemské fixovanie.

Tento priebeh liečebného procesu sa viac ozrejmí, keď pozorujúci zoberie do pozornosti skutočnosť, že Bruno Gröning sa vôbec nezaujímal o chorobu, nebral do úvahy medicínske predpoklady, ale do stredu staval iba základný vzťah v zmysle orientácie človeka hľadajúceho vyliečenie smerom k nemu. Pojem Boh ako nadriadená dimenzia, ktorá prináša uzdravujúci prúd, však nepôsobil cez liečiteľa ako prúd cez médium, skôr bol vložený do prostriedku samotného Bruna Gröninga. On bol zdrojom vetrov. On bol akoby najskvelejším božstvom samotným, avšak určitým druhom prírodného božstva, vysokou múdrosťou, ktorá pôsobila zo svojho stredu, pretože uchovávala mimozemskú čistotu. Bola akoby uprostred ťažoby a obmedzení, ktoré predstavujú chorobu a ktoré dokázala rozpustiť. To mimozemské rozpúšťalo to pozemské – alebo lepšie vyjadrené – chorý človek odovzdal časť seba, takže ťažoba sa mohla rozpustiť v čistote.5)

Budúcnosť

Bruno Gröning dnes, po rokoch od úmrtia, čaká na novú orientáciu, ktorá by mala prísť od ľudí v zmysle nového liečebného umenia. On sám vedel liečiť, hoci nerozmýšľal o žiadnej chorobe, ani o mnohorakých životných situáciách, ktoré viedli ku konfliktným okolnostiam, taktiež ich relatívne málo viedol do centra zaoberania sa. Neslýchaný prirodzený dar liečenia, ktorý Bruno Gröning mal, však už nikto nedokáže napodobiť, pretože dnes ľuďom chýbajú predpoklady takej inkarnácie. Ľudia, ktorí vykonávajú napríklad duchovné liečiteľstvo, by potrebovali centrované a čisté vnútorné predpoklady vedomia v zmysle častí duše, ktoré neprešli zemskou tiažou. Väčšina duchovných vyzdravení preto vzniká liečivým prenosom cez médiá a žiaľ, mnoho priaznivcov z okruhu priateľov bohužiaľ taktiež chápe budúcnosť uzdravovania v zmysle napojenia sa na liečivý prúd prichádzajúci zhora alebo pôsobiaci zvnútra. Skutočná obeť a ambícia zaoberať sa dokonalou čistotou však skoro úplne chýba a z tohto dôvodu sa nedá už hovoriť o komplexnom liečení. Bolo by príliš jednoduché iba sa pričleniť k nejakému liečivému prúdu.

Dnes sa okruh priateľov Bruna Gröninga zavrhuje ako sekta. Zdá sa, že referenti pre sekty nemajú vo svojich vlastných zneužívajúcich cirkvách nič zlomyseľnejšieho na práci, než nadávať a hrešiť nevinných ľudí, ktorí sa snažia o zdravie, tým najnižším pojmom, ktoré v náboženstve existuje, a to je sekta. Každý, kto má aspoň trochu poňatie o projekciách a o zvláštnych odvádzajúcich účinkoch, pravdaže ihneď zbadá, že pojem sekty rozosielajú práve ľudia, ktorí sa správajú najviac sektársky. Ale bolo by neužitočné a zbytočné mrhanie časom, keby niekto chcel presvedčiť referenta pre sekty, že predsa len nie je zlým človekom a má dokonca poctivé pohnútky. Lepšie a zmysluplnejšie je, keď sa človek zaoberá Brunom Gröningom, ak sa vydá skúmať a hľadať odpoveď na otázku, čo a aký ďalší vývoj spočíva v tejto duši 62 rokov mŕtveho liečiteľa.

Byť protivníkom alebo prívržencom v zmysle spoločenstva veriacich, žiaľ, veľmi málo dovoľuje zrodeniu spirituálnych možností. Bruno Gröning dnes chce, aby sa ľudia zaoberali chorobami tak, aby sa na ne nepozerali iba ako na obyčajné zlo, on chce podporiť preniknutie do kresťanských tajomstiev, lebo pojem Boh, ako ho on používal vo svojej jednoduchej náuke, má sklony k mnohým zámenám a nedorozumeniam. Nedotýka sa ešte dostatočne otázky vývoja. Liečenia by mali dospieť na nový stupeň a ľudia by sa nemali vydávať pasívne liečebnému prúdu a prijímať ho. Pretože tento spôsob oddanosti by bol príliš jednoduchý – a ak to tak vyjadríme – dokonca egoistický. Ktoré časti dokáže človek sám rozvinúť, aké hlboké kresťanské tajomstvá sa dajú na ceste objaviť? Myšlienky o liečení by mali dospieť k vývoju diferencovane a komplexne v zmysle vyskúmania poznania, ktoré je možné človekom samotným. Bruno Gröning dnes pomáha ľuďom k hlbokým duchovným poznatkom, keď sa učia svoje duše správne prežívať a tieto poznatky zas vedú koniec koncov k lepšiemu posilneniu substancie zdravia. Z učiteľa liečiteľstva Bruna Gröninga sa dnes stal učiteľ poznávania.

Poznámky:

1) Liečebný magnetizmus je inakšie označenie pre liečenie pránou. Prána je životná energia a v čínskej medicíne, ako aj v niektorých druhoch prírodného liečiteľstva sa používa na liečenie. Výraz liečebný magnetizmus pochádza od viedenského lekára Franza Antona Mesmera (1743 – 1815), ktorý používal prenos životných síl na liečenie svojich pacientov, napríklad tým, že rukou prechádzal pozdĺž tela pacienta asi vo vzdialenosti 10 cm. Pránická energia sa však dá aktivizovať aj bez telesného pohybu, prostredníctvom príslušného mentálneho zamerania.

2) Keď v rodine zomrie dieťa pod 12 rokov alebo v blízkom okruhu detských priateľov, čiastočne sa to deje ešte aj počas mladosti, napriek bolesti pozostalých, tieto duše prinášajú úžasné kozmické svetlo. Preto smrť dieťaťa posilní náboženské sklony pozostalých.

3) Viď - Rudolf Steiner, rozličná literatúra o posmrtnom živote.

4) Bruno Gröning pôsobil ako veľká elementárna bytosť, ktorá vo sfére elementárnych bytostí zaujala miesto v nadriadenej hierarchii. K tomu: Ernst Hegamenn: Svetový éter – elemntárne bytosti – prírodné ríše.

5) Viď tiež: Matthias Kamp, Bruno Gröning. Revolution in der Medizin. Rehabilitation eines Verkannten. Eine ärztliche Dokumentation der Heilung auf geistigem Wege, Grete Häuser Gmmbh Verlag