Cvičenia duše

O nebojácnom princovi

Bol raz jeden kráľovský syn, ktorý už mal dlhú chvíľu doma v otcovom paláci a pretože nemal z ničoho strach, pomyslel si:

„Chcem ísť do šíreho sveta, tam postretám niečo zaujímavé a uvidím mnoho neobyčajného."

Rozlúčil sa teda so svojimi rodičmi a šiel vždy od samého rána až do večera a bolo mu jedno, kam ho cesta viedla.

Jedného dňa došiel pre dom obra, kde si trochu odpočinul. Pritom objavil obrovu hračku, niekoľko ohromných gúľ a kolkov, veľkých ako ľudská postava a dostal chuť si zahrať. Kotúľal gule a vždy kričal a jasal, keď kolky padali a mal dobrú náladu. Obor začul hluk, vystrčil hlavu z okna a zbadal človeka, ktorý nebol väčší od iných, a predsa sa hral s jeho kolkami.

„Červiačik!" Zvolal, „čo sa hráš s mojimi kolkami? Kto ti na to dal silu?"

Kráľovský syn sa však nenechal vystrašiť a povedal, že silné paže nemá len obor. Obor sa naňho s údivom pozeral a odvetil, že keď je taký silný, nech prinesie jablko zo stromu života. Kráľovský syn chcel vedieť, na čo obor potrebuje jablko; a obor mu vysvetlil, že po ňom túži jeho nevesta. On sám vraj putoval po celom svete, ale strom nemohol nájsť.

„Ja ho chcem nájsť," povedal princ, „a neviem, čo by mi mohlo zabrániť jablko priniesť."

Obor mu vysvetlil, že záhrada, v ktorej rastie ten strom je ohradená železnou mrežou, pred ktorou ležia divoké zvieratá, strážia a nikoho dovnútra nevpustia. Kráľovský syn si nerobil žiadne starosti, že by sa do záhrady nemal dostať, ale obor pokračoval:

„Aj keď sa dostaneš do záhrady a uvidíš jablko na strome, ešte nebude tvoje. Visí pred ním kruh, do ktorého musí človek vsunúť ruku, ak chce na jablko dosiahnuť a odtrhnúť ho. A to sa ešte nikomu nepodarilo."

Kráľovský syn sa s nádejou rozlúčil s obrom a vydal sa do sveta, až konečne našiel zázračnú záhradu. Zvieratá polihovali vôkol a spali. Neprebudili sa ani, keď ich míňal, tak ich prekročil, preliezol železnú mrežu a šťastne vošiel do záhrady. Tam stál uprostred strom života a na jeho konároch žiarili červené jablká. Vyšplhal sa nahor po kmeni, musel však vsunúť ruku do kruhu, aby na jablko dosiahol. Kruh sa pevne zovrel okolo jeho paže a on ucítil, ako v jeho žilách zrazu začala prúdiť ohromná sila.

Tentokrát nechcel preliezať cez mrežu, ale uchopil veľkú bránu, iba jedenkrát ňou zatriasol a ona s hrmotom povolila. Vyšiel von a lev, ktorý ležal pred bránou sa prebudil a skočil po ňom, ale nie zlostne a divoko, ale pokojne a pokorne princa nasledoval ako svojho pána.

Princ priniesol obrovi sľúbené jablko a obor ho dal svojej neveste, krásnej a šikovnej panne. Keďže nevesta nevidela kruh na obrovej paži, nechcela mu veriť, že priniesol jablko, iba ak by sa preukázal tým kruhom. Obor jej povedal, nech počká, že ho prinesie z domu, lebo si myslel, že bude ľahké vziať ho slabému človeku násilím. Kráľovský syn však nebol ochotný vydať mu kruh a dlho spolu oň zápasili. Tu obor vymyslel lesť a navrhol, aby sa šli okúpať do rieky a osviežiť sa, lebo sa v boji príliš zahrial. Kráľovský syn si pri vode zobliekol šaty a sňal si aj kruh a skočil do prúdu rieky. Obor rýchle chytil kruh a bežal s ním preč, ale lev si krádež všimol, prenasledoval obra a kruh mu vytrhol. Tu sa obor postavil za strom a keď si princ obliekal šaty, obor ho prekvapil a vypichol mu obe oči.

Kráľovský syn tam stál, bol slepý a bezradný. Obor sa znovu k nemu priblížil a robil, akoby mu chcel pomôcť, ale zaviedol ho na výbežok vysokej skaly, kde ho nechal stáť, aby sa zrútil dolu a zabil sa, keby sa kúsok pohol. Verný lev však držal svojho pána pevne za šaty a pomaly ho opäť odtiahol späť od skaly. Keď obor zas ku skale prišiel, aby princa okradol, rozzúril sa, že sa mu plán nepodaril a ešte raz zaviedol princa k priepasti. Aj tentokrát lev priskočil, strčil do obra, ten spadol dolu a roztrieskal sa o zem.

Verné zviera zaviedlo svojho pána k stromu, okolo ktorého pretekal priezračný potôčik. Tľapol labami do vody, až vystrekla do pánových očí a princ začal opäť tlmene vidieť. Prvé, čo uvidel, bol vtáčik, ktorý letel popri strome, ale narazil do neho, spadol do potôčika a vykúpal sa v ňom. Keď potom lete ďalej, bol si taký istý, akoby znovu získal zrak. Kráľovský syn pochopil tento náznak, obmyl si tvár vo vode a teraz boli jeho oči čisté a ostré, ako nikdy predtým.

I poďakoval Bohu za jeho milosť a vydal sa so svojim levom ďalej do sveta, až prišiel k zámku, ktorý bol začarovaný. V bráne stála prekrásna panna, ktorá však bol celá čierna. Prosila princa, aby ju oslobodil od zlého kúzla, ktoré je na ňu uvrhnuté tak, že musí stráviť tri noci vo veľkej sále začarovaného zámku bez toho, aby sa do jej srdca vkradol strach. Nesmie zo seba vydať ani hláska, nech sa deje, čo sa deje a nepríde vraj o život.

Kráľovský syn šiel veselo do zámku, lebo strach nepoznal. O polnoci sa začal veľký hrmot a zo všetkých kútov začali vyliezať malí čertíci, ktorí sa robili, akoby ho nevideli, ale do celej sály vykrikovali slová zlé slová o tom, kto by narušil ich pokoj. Nakoniec sa na neho vrhli a štípali ho, bili a trápili, ale on zo seba nevydal ani hláska. Nad ránom zmizli a panna ošetrila skoro celkom umdleného princa živou vodou, až vo svojich žilách opäť ucítil čerstvé sily. Keď odchádzal, všimol si, že jej chodidlá úplne zbeleli.

Nasledujúcu noc prišli čerti znovu a tĺkli ho omnoho silnejšie, takže jeho telo bolo posiate mnohými ranami. Pretože však všetko ticho znášal, museli ho nakoniec nechať na pokoji. Panna ho opäť liečila živou vodou a keď odchádzala, plný radosti videl, že už obelela až po končeky prstov. Musel ale vydržať ešte jednu noc, ale tá bola najhoršia. Strašidelní čerti opäť prišli a kričali, trýznili ho, až sa mu dych občas zastavoval. Ale všetko pretrpel bez toho, aby hláska zo seba vydal. S nadchádzajúcim ránom konečne čerti zmizli, ale on zostal ležať v mdlobách. Keď prišla panna a polievala ho živou vodou, po chvíli bol opäť zbavený bolestí a cítil sa zdravý a svieži. Panna sa celá belela a bola krásna ako jasný deň.

„Vstaň!" povedala „A trikrát mávni svojim mečom nad schodiskom, potom bude všetko vôkol vyslobodené."

A keď to urobil, celý zámok bol zbavený kúzla a ukázalo sa, že panna je bohatou kráľovskou dcérou. Posadili sa, jedli, pili a hodovali a večer sa s veľkým veselím slávila svadba.

Malá morská panna

Ďaleko v mori, na najhlbšom mieste, stojí zámok morského kráľa. Kráľ mal šesť krásnych dcér, ale najmladšia bola zo všetkých najkrajšia. Zakiaľ sa jej sestry všelijako zabávali, ona bola tichá a zádumčivá a jej myšlienky neustále prebývali blízko sveta tam hore, kde svietilo slnko a kde žili ľudia.

Každá z dcér dostala ku svojim pätnástym narodeninám povolenie vynoriť sa z mora a za mesačného svitu sa pozrieť do sveta ľudí. Každý rok smela ísť nahor jedna sestra, pretože jedna vždy bola o rok mladšia, než druhá. Najmladšia však mala v sebe najväčšiu túžbu a napriek tomu musela čakať rok po roku, kým prišiel na ňu rad. Sestry rozprávali o mnohých podivuhodných veciach, ale boli rady, že sa zas mohli ponoriť do svojho sveta pod hladinou.

Malá morská panna trávila mnoho nocí tým, že stála pri okne a snívala, pozerala sa, ako sa rybky hrajú, až konečne prišla na rad aj ona.

Slnko práve zapadalo, keď sa vynorila z vody. Prvé, čo zbadala, bola veľká, nádherná loď a za jej oknami videla mnoho slávnostne oblečených ľudí. Najkrajší však bol mladý princ, od ktorého nemohla odtrhnúť zrak. Zatiaľ čo pozorovala spoločnosť, prihnala sa búrka, vlny sa dvíhali ako veľké čierne hory a loď sa začala potápať. Malá morská panna sa najskôr radovala, pretože si myslela, že princ teraz zostúpi k nej dole. Zrazu ju napadlo, že ľudia nemôžu žiť pod vodou. Rýchlo plávala k princovi a nemyslela na to, že trosky lode by ju mohli rozgniaviť. Chytila ho, držala mu hlavu nad vodou a nechala sa vlnami unášať k brehu.

Ráno prišla na miesto, kde ležal princ, mladá dievčina a zavolala pomoc. Princ sa prebral a na všetkých sa usmial, najmä na krásnu dievčinu. Na ňu, na malú morskú pannu sa ani neusmial, nevedel ani, že to ona ho zachránila. Panna sa ponorila späť k zámku svojho otca, ale od toho dňa bola ešte tichšia a o svojich zážitkoch nikomu nerozprávala.

Jej túžba po svete ľudí však bola stále silnejšia, stále viac milovala ľudí. Toľko toho chcela vedieť o ich svete, ale sestry jej nedokázali odpovedať. Tak sa pýtala babičky, ktorá dobre poznala svet ľudí. Od nej sa dozvedela, že ony, morské bytosti, sa dožívajú tristo rokov, ale potom sa premenia na morskú penu, pretože nemajú nesmrteľnú dušu. Ľudia naopak, majú dušu, ktorá žije večne, ale až potom, keď sa ich telo stane zemou.

Od tých čias bola morská panna naplnená pálčivou túžbou, aby sa stala ľudskou bytosťou. Od svojej babičky sa dozvedela, že nesmrteľnú dušu by mohla získať iba vtedy, keby ju nejaký človek ľúbil viac, než svoju matku a svojho otca a keby si ju zobral za ženu. To sa však nikdy nemôže prihodiť, pretože morské panny majú namiesto nôh rybí chvost. Malá morská panna premohla strach a vydala sa k obávanej čarodejnici. Dúfala, že jej pomôže. Cestou musela prekonať mnohé nástrahy, ale nakoniec priplávala k jej domu, ktorý stál v teplom bublajúcom bahne.

Čarodejnica ju privítala s posmechom. Už vedela, čo malá morská panna chce a povedala jej, že prianie jej môže splniť. Sama sa tým však vrhne do nešťastia, totiž, aby získala ľudské nohy, bude musieť vytrpieť veľké bolesti, ktoré neprestanú, aj keď už nebude mať rybí chvost. Malá morská panna so všetkým súhlasila a zobrala na seba nebezpečenstvo, že keby si ju princ nezobral za ženu, v deň jeho svadby s inou dievčinou, by sa premenila na morskú penu.

Ako odmenu za túto službu požadovala čarodejnica jej nádherný hlas. A bez okolkov jej vyrezala jazyk. Teraz bola malá morská panna nemá. Vynorila sa blízko princovho zámku, vypila zázračný nápoj a pocítila, akoby ňou prenikalo tisíc mečov. Ležala na zemi ako mŕtva. Keď sa nasledujúceho rána prebudila, stál pred ňou princ. Spýtal sa jej, kto je a odkiaľ prišla. Ale ona sa na neho iba smutno pozerala, lebo nemohla hovoriť. Princ ju zobral so sebou do zámku, dostala prekrásne šaty a smela ho všade sprevádzať. Všetci boli očarovaní jej krásou a ona pre princa tancovala, kedykoľvek chcel, aj napriek tomu, že pri každom kroku ju boleli nohy, akoby kráčala po ostrých nožoch. Princ ju mal deň čo deň radšej, ale ľúbil ju asi tak, ako ľúbime milé dieťa a nazýval ju svojou malou najdúškou.

Prišiel čas, kedy sa musel princ oženiť, aj nevestu mu už vybrali. Tu povedal malej morskej panne, že sa s tou určenou dievčinou neožení, lebo miluje inú, tú, ktorú uvidel ako prvú, keď ho more vyplavilo po stroskotaní jeho lode. Malú morskú pannu naplnil hlboký smútok, ale nevedela a nemohla princovi povedať, že to ona ho zachránila a že ho chce milovať, starať sa o neho, obetovať mu svoj život.

Konečne sa princ vybral za svojou vyvolenou a malá morská panna ho aj na tejto ceste sprevádzala. Keď priplávali do cieľa a princezná sa objavila, bola aj malá morská panna dojatá jej krásou. Princ však povedal:

„Ty si tá, ktorá ma zachránila, keď som ležal na brehu ako mŕtvy."

Začala sa pripravovať svadba a malá morská panna sa smiala a tancovala na počesť budúcich manželov, hoci vedela, že ráno sa premení na morskú penu.

Keď vyšlo slnko, vrhla sa z lode dole a cítila, ako sa jej telo rozpúšťa na penu. Nepozorovala však, že umiera. Videla žiariace slnko a nad ňou sa vznášali stovky nádherných priehľadných bytostí, ktoré jej povedali, že teraz je u dcér vzduchu, ktoré síce rovnako nemajú nesmrteľnú dušu, ale môžu si ju samé vytvoriť dobrými skutkami. Potom po tristo rokoch bude môcť vojsť do kráľovstva božieho.