|
30 December 2018
Joga a rakovina
4. kapitola
Verné pozorovanie, prekračovanie osobných hraníc a objektívne utváranie formy
Pri rakovinovom ochorení často chýba pocit spriaznenosti so zemou a blízky vzťah ku hmote. Cvičeniami jogy pracujeme celkom konkrétne s hmotou tela, vedome ideme smerom k zemi, k telu. Citlivo a vnímavo sa stretávame a priamo sa dotýkame hmoty tela a zeme. Pracujeme s hmotou aktívne, formujeme ju do želanej podoby, tak ako sochár, umelec, berie do rúk modelovaciu hmotu a tvorí dielo.
Aby sme niečo aktívne vyformovali, potrebujeme si v duchu vybudovať jasnú predstavu. Sily a práca duše predchádza fyzickej činnosti. Bdelosť voči nahliadaným myšlienkam a zintenzívnená koncentrácia je prvým krokom a predpokladom porozumenia pohybom a postojom jogy.
Na začiatku stojí vlastná, plánovaná, rozhodná a vedome riadená organizácia Ja oproti telu. Telo je objektom pozorovania a formovania. Takýmto cvičením nadobúdame objektívne pozorovanie tela a zmysel pre objektívne utváranie formy.
Jasným upriamením sa na objekt necháme od seba odpadnúť všetky subjektívne projekcie a asociácie. Na vnímanie si môžeme zvoliť vonkajší objekt, napríklad nejaký predmet, rastlinu alebo človeka, ásanu, mantru alebo čokoľvek, čím sa zaoberáme, alebo aj nejaký objekt vnútorného sveta, napríklad imaginatívnu myšlienku.
Pri kontaktoch s objektom sa s ním najskôr zoznamujeme bežným spôsobom. Pri cvičeniach jogy však vchádzame oveľa hlbšie do vzťahu s objektom, spoznávame ho nie iba povrchne alebo intelektuálne, ale máme dojem, akoby sme svojím cvičením vchádzali priamo k príčine existencie vonkajšieho javu, vnímateľného zmyslami, takpovediac do materinskej pôdy zeme, do jej podstaty.
Počas aktívnej fázy pozorovania a vnímania objektu sa obaľujúci závoj našich predsudkov, projekcií a asociácií odšúpe z pohodlnej mysle prostredníctvom koncentrácie. Až tak nastane skutočné vnímanie.
Jogové cvičenia dávajú pre takéto nadviazanie ozajstného vzťahu k objektom, ku hmote, celkom novú orientáciu. Nastáva celkom nová aktivácia z vnútorných síl. Vznikajú celkom nové pohľady a poznanie.
Pocity oddelenosti, nezúčastnenosti na dianí, odcudzenosti svetu, neschopnosť nadviazania blízkeho vzťahu s ľuďmi, ale aj s hmotou sa nasledovnými cvičeniami liečia a človek sa dostáva opäť do prúdu života. Začína sa aktívne podieľať na živote a vytvárať si reálne a vedomé vzťahy.
Liečivá práca s kvetmi
Príkladom takého jogového cvičenia môže byť cvičenie duše, pri ktorom objektom pozorovania bude rastlina. Anglický lekár Edward Bach napísal v roku 1934: „Určité divoko rastúce kvetiny, stromy a kry vyššieho rádu majú silu zvýšiť svojimi vyššími vibráciami ľudské vibrácie a otvoriť naše kanály pre posolstvo spirituálneho Ja, zaplaviť osobnosť všetkými cnosťami, ktoré potrebuje, a vyplaviť tým charakterové nedostatky, ktoré sú príčinou našich bolestí. Ako krásna hudba alebo ako čokoľvek iné veľkorysé a inšpirujúce, sú aj tieto kvetiny schopné povzniesť celú osobnosť a zaviesť nás bližšie k duši. Tým nám dajú mier a oprostia nás od bolestí. Neliečia tak, že by priamo napadli chorobu, ale tak, že zaplavia telo krásnym chvením nášho vyššieho Ja, v prítomnosti ktorého sa choroba rozpustí ako sneh na slnku. Pravé liečenie nemôže existovať bez zmeny životného stanoviska, bez duševného mieru a bez vnútorného pocitu šťastia."
Sprostredkovanie informácie z rastliny prebieha pri Bachovej terapii pomocou užívania preparátu, ktorý je nosičom energetických vibrácií rastliny prenesenej za pomoci slnka, ktoré uvoľní rastlinnú dušu z rastlinného tela. Pri užívaní preparátu sa liečenie deje v podvedomí.
V integrálnej joge poznáme cvičenia duše, ktoré nám ponúkajú doplnenie a na vedomejšej úrovni priame, bezprostredné sprístupnenie ušľachtilých vibrácií rastlín pre človeka. Heinz Grill popisuje tento dej: „Môžeme študovať brezu, a tým, že brezu študujeme, robíme niečo úplne úžasné: tvoríme si myšlienky. Brezu, ani žiadnu inú rastlinu, akýkoľvek iný prírodný jav, nepreskúmame bez tvorivého formovania myšlienok. To je to podstatné. Tým je dané ešte vyššie liečebné spolupôsobenie, ako keď človek vezme do svojho vnútra liečebný prostriedok. Teda keď sa učíme porozumieť breze,(...) skoro nikdy nie je nevyhnutné brať ju orálne, lebo takto prijímame liek duševným spôsobom."(Lit.10)
Čo to je tvorivé formovanie myšlienok? Myslí sa tým proces neobvyklej koncentrácie so stredobodom na vybranom objekte pozorovania. Základom je tu názor, že rastlina nie je iba matériou, ale vedieme pozornosť k rastline ako k duchovnej existencii, ktorá má na fyzickej úrovni svoj hmotný prejav a tiež „telo" alebo sústavu životných síl.
Joga nás pobáda k hľadaniu súvislostí medzi rastlinou a človekom. Človeka vidíme ako súčasť kozmu fyzického aj duševne-duchovného. Učíme sa tvorbou myšlienok, tvorbou predstáv a prácou s určitými liečivými obrazmi duše, ktoré vedú k citu pre život, prekonávať svoje tiene a vnímaním energetických potenciálov rastlín tam, kde panovala disharmónia a zatuhnutosť, opäť roznecovať život.
Cvičenia:
Cvičenie s kvetom
Trojuholník v ľahu na chrbte
Poloha hlava-koleno (kliešte)
Zostava ásan
Cvičenie s kvetom
Možno si niektorí uvedomujeme, že príliš často ostávame zajatí vo vlastnom svete fantázií. Možno sa tam dobre cítime, aj keď vieme, že je to svet ilúzií. S realitou sa stretneme naozaj zriedka, možno celé dni presnívame. A možno niektorí bojujeme o bdelosť, ale sme akosi slabí.
Pozrieme sa do prírody. V májových dňoch sa rozličné neudržiavané ploty začínajú zelenať a na dlhých poplazoch s protistojnými listami sa začínajú rozpukávať chocholčeky, alebo tryskajúce gejzíriky svetlulinko žltých kvietkov.
Stretli sme sa s plamienkom plotným. Je to divá, mimoriadne mocná rastlina. Rastie a kvitne nenápadne, a až na jeseň nás viac zaujme chumáčmi, pripomínajúcimi biele chuchvalce chlpov, ktoré obsahujú semiačka. Po celú zimu nás fascinuje námraza, vytvárajúca čarokrásne tvary na chumáčikoch.
Od plamienka plotného sa môžeme veľa naučiť v boji s vlastnou zasnívanosťou, s tým, keď nežijeme dostatočne v realite. Ak sa ho chceme učiť poznávať, jednoducho sa postavíme pred plamienok a učíme sa ho vnímať. V tomto cvičení sa celkom stíšime v duši, v mysli, v subjektívnej emocionalite. Nenecháme sa ovládnuť falošnými špekuláciami, príliš rýchlymi úsudkami, vynárajúcimi sa asociáciami. Necháme rastlinu celkom v tichosti k nám prichádzať. Aby ona k nám prehovorila, my musíme utíchnuť.
Veľmi presne a jasne pozorujeme rastlinu, najlepšie, ak je to systematické postupné cvičenie všímavosti. Pozornosť vedieme pomaly, krok po kroku a usporiadane pozdĺž rastliny a tvoríme si myšlienky, ktoré vychádzajú priamo z rastliny, priamo z toho, čo je objektívne pozorovateľné. Všetko nesúvisiace alebo nezapadajúce do logiky cvičenia necháme bokom. Najskôr vnímame rastlinu celkovo, jej tvary, farby, typické charakteristiky. Tvoríme myšlienky. Potom vedieme pohľad systematicky napríklad od koreňa pozdĺž stonky, listov, pukov, kvetov až k tvorbe semien. U každého javu sa pristavíme a dobre ho myšlienkovo popíšme tak, aby z tých myšlienok mohla vzniknúť reálna a výstižná predstava.
Potom môžeme zavrieť oči a aktívne si v duchu vytvoriť predstavy pozorovaných javov. Môžeme si klásť aj rozličné otázky. Napríklad, ak nás zaujíma liečebné pôsobenie, môžeme sa na to opýtať. Alebo nás možno zaujíma bytosť danej rastliny a tak sa na ňu jednoducho sústredíme s otázkou, aká je bytosť tejto rastliny.
Po čase možno pobadáme ako rastlina svieti, ako sa rozlieva, silne tryská jej svetlo voči nám a zaplavuje našu dušu jemnou farbou a pomáha našej duši porozumieť a učiť sa zaobchádzať s potenciálom tvorivého idealizmu. Už ho viac nemusíme premrhať na plané snívanie, ale vlieva sa do nás sila, ktorou sa môžeme chopiť vysokých ideálov a začať ich v živote uskutočňovať.
Obdivujeme toto jemne voňajúce stvorenie a pristupujeme k nemu s úctou a pozornosťou, ktorá rastlinku nezasahuje, nevyužíva, nekonzumuje. Nechávame ju na pokoji a učíme sa od nej, ako ovládať svoj myšlienkový svet a ako kreativitu zacielenú ku zmysluplnému cieľu doviesť až do materiálnej reality. Plamienok nás učí myšlienky naozaj uskutočňovať.
Trojuholník v ľahu na chrbte
Pocit spriaznenosti so zemou a blízky vzťah ku hmote môžeme precítiť tak, že si na zem ľahneme a uvedomíme si dotykové pocity chrbtom, pažami, nohami a zadnou stranou hlavy so zemou. Telo je na začiatku celkom pasívne položené na zemi. Oči hľadia nahor do neba. Uvedomíme si toto zaujímavé smerovanie pohľadu, akoby sme sa zlúčili so zemou a odtiaľ vnímali to, čo je nad nami.
Jednoduché, ale veľmi aktívne cvičenie vznikne, keď z tohto ľahu na zemi zodvihneme veľkým oblúkom jednu nohu vystretú smerom nahor a čo najviac ju priblížime smerom k hlave alebo k hrudníku. Aktívne formujeme celkom jednoduchú formu tela. Telo vnímame ako objekt, ktorý môžeme pozorovať. Celkom prakticky formujeme polohu a dobre si uvedomujeme, do akej výšky sme nohu zodvihli.
Na pohľad by sme možno túto polohu mohli nazvať trojsmerník, lebo od panvy vychádza na tri smery - relatívne pasívne sú dva smery, pozdĺž chrbtice a hlavy tvoríme jeden smer, noha na zemi tvorí druhý smer a aktívne smerovanie vytvárame nohou zodvihnutou nahor. Názov ásany dostaneme tak, že za základňu trojuholníka považujeme hlavu, trup a nohu, ktorá ostala na zemi. Potom spojíme v predstave vrchol hlavy s horným chodidlom a podobne spodné chodidlo s horným chodidlom. Dostaneme tak dve šikmé strany trojuholníka, ktoré sa z vrcholu zodvihnutého ďaleko od zeme, zvažujú k vrchnému a k spodnému pólu tela. Dobre a reálne vnímame čo najpresnejšie tvar tohto utvoreného trojuholníka. Vnímavo rozlišujeme rozdiel medzi pociťovaním pokojnej hlavy, chrbta a spodnej nohy, ako zhmotnenej základni trojuholníka a medzi tými dvomi stranami, ktoré existujú iba v predstave. Jasným uvedomovaním na rozdiel od snivého fantazírovania podporujeme nadviazanie skutočného vzťahu k hmote tela a rozvinutie citu pre aktuálnu formu.
Kliešte, poloha hlava-koleno
Ak máme záujem opäť sa dostať do prúdu života, ak sme pochopili, že sme na hranici a chceme predsa len ísť životom ďalej, musíme niečo zmysluplne zmeniť. Tie postoje, ten spôsob života, názory, zvyky, nás priviedli presne sem, do tohto bodu, z ktorého nevidíme cestu. Prinútilo nás to zastať a zvažovať, ako ďalej, keď "ďalej to nejde".
Zapancierovali sme sa natoľko v svojom starom spôsobe života, že už k nám neprenikne ani lúč svetla, ktorý by nám posvietil na ďalšiu cestu. Zastavme sa teda. Pochopme, že po starom to nejde. Zvonka k nám už nič neprenikne. Musíme hľadať inak, inde.
Bolo by možné ten račí pancier naštrbiť? Prelomiť? Roztopiť? Ako? Čím?
Jogová ásana kliešte alebo tiež nazývaná poloha hlava-koleno, nám pomôže nájsť odpovede. Posadíme sa na zem s nohami vystretými pred seba, vystrieme chrbát jemne nahor, hlava je vzpriamená a ruky vedieme nad hlavu. Plecia povolíme, nevyťahujeme sa plecami. Uvedomíme si stredovú os chrbta v podobe chrbtice, ako sa dvíha od zeme nahor.
Začneme sa predkláňať. Pohyb vedieme s vystretým chrbtom, paže ostávajú neprestajne v predĺžení línie chrbtice. Po pohybovej fáze cviku nás zastaví určitá fyzická hranica. Na tejto hranici ostaneme stáť v pokoji. Nesnažíme sa násilím preraziť hranicu. Hranica nás zastavila v pohybe. Je to obraz, ako nás aj choroba zastavuje v ďalšom živote, ktorý vedieme dobre známym spôsobom, stále rovnakým smerom.
Aj v živote, aj v ásane sa na hranici treba zastaviť a niečo zmeniť, lebo po starom to ďalej nejde. V živote v týchto hraničných chorobných situáciách väčšinou veľmi túžime ísť ďalej. Ásana kliešte nám priamo ukazuje, že starým spôsobom a v pokračovaní v rovnakom smerovaní sa ďalej ísť nedá. Preto sa v ásane naučíme, ako prekročiť tú hranicu. Keď sa v cvičení naučíme nájsť nové smerovanie a nové sily, ktoré sme doteraz nepoznali a nepoužívali, prirodzene sa táto schopnosť používať tieto nové možnosti prenesie aj do života.
Pri cvičení ásany kliešte sme vo fáze upokojenia na hranici. Dych vchádza do brucha, do šírky rebier, a obrazne tým naznačuje rozšírenie. Uvedomíme si vôľu pokračovať ďalej. Starým smerom, teda do predklonu ďalej nadol k zemi, to už viac nejde. V tomto cieľavedome vytvorenom pokoji vedome opustíme to doterajšie smerovanie. Doteraz sme pohyb viedli nadol k zemi do predklonu. Teraz stojíme na hranici. Dobre sa s ňou teda zoznámme.
Vnímame líniu chrbtice, hlavy a paží. Pozrime sa tým smerom, kam vedie od spodku chrbta línia chrbtice pozdĺž celej dĺžky chrbta od zeme nahor a pozrime sa von do priestoru. Kam by táto línia ďalej pokračovala? Kam vychádza von do priestoru? Kam smeruje? Teraz si predstavme, ako sa telo vystiera a jemne napína smerom nahor do diaľky v smerovaní línie chrbta, hlavy a paží. Hranicu, ktorú nám dáva fyzické telo sme prekročili smerom k použitiu síl predstavivosti. Vnímame predovšetkým chrbticu a jej smerovanie von. Fyzicky sme na hranici, bez pohybu, pracuje iba vedomie a predstavivosť. Tým sme sa súčasne zbavili aj tendencie vykonávať násilie.
Chrbtica je sústava stavcov a medzi nimi sú kĺby. Rozlíšime jednotlivé úseky chrbtice – najspodnejšia je kostrč, potom krížová kosť, ďalšia časť začína byť schopná pohybu, lebo pozostáva z jednotlivých driekových stavcov. Tu sa pristavme pozornosťou a nájdime rozhranie medzi driekovou a hrudnou chrbticou. Posuňme pozornosť asi dva stavce nahor. Pripomeňme si, že chrbtica obsahuje zárodky nových síl, ktoré máme rozvinúť. Citlivým a vnímavým dotykom so zemitým živlom vchádzame do intenzívnych napätí tela, do matérie a živo skúmame vzťahy ducha, duše a tela.
Približne vo výške žalúdka sa fyzicky nachádzajú nervové tkanivá solar plexus a solar coeliacus. Na chrbticovej strane tela je v tejto oblasti umiestnené sídlo lotosového kvetu manipúra čakra. Heinz Grill v „Duševnej dimenzii jogy" na s. 298 píše: „Nemala by sa vykonávať bezprostredná bodová meditácia na jednotlivé energetické centrá, pretože týmto izolovaným a monotónnym spôsobom nie je možné ich osloviť v ich obsahovom a univerzálnom význame." Keby sme teda chceli použiť pre formovanie iba tie energie, ktoré už v čakrách sú, nič nového by sme nevybudovali. A preto sa sústredíme viac na obraz tejto ásany. Keď ho posilníme koncentráciou, bude žiariť nadol na telesné vykonávanie ásany a bude viesť telo na vyšší dokonalejší stupeň, teda do intenzívneho natiahnutia celej zadnej strany tela, nôh aj chrbta.
Táto koncentrácia spôsobí, že teplo sústreďujúce sa v tejto strednej oblasti sa bude šíriť po chrbtici, bude ju rozpínať a ďalej sa bude šíriť do celého tela. Často ho pri cvičení cítime až na lícach. Z tepelného stredu sa chrbtica pomocou týchto nových objavených síl rozpína do diaľky po línii, ktorá smeruje do priestoru vpredu hore s nečakanou dynamikou rozpínavého vyrastania. Vlastná, rozhodná a vedomá organizácia Ja, stojaca oproti telu vedie cvičenie.
Už sme opustili to staré smerovanie nadol a miesto toho sme začali smerovať nahor. Je to celkom opačný smer. Začali sme sa telom pohybovať, spočiatku jemne a čoraz intenzívnejšie ho rozpínať. Vyrastáme celkom opačným smerom, než sme pôvodne pohyb začínali. A to je tá zmysluplná zmena. Po chvíli zistíme, že telo sa stalo poddajnešie, pružnejšie, akoby sa teplom roztopili ľady, pancier sa trochu začína rozpadať a telo trošku kleslo nadol bližšie k zemi, ako následok rozpínania smerujúceho stále šikmo nahor do diaľky.
Jednotlivé kroky budovania ásany riadime z vedomia. Každý krok nasleduje po vedomom rozhodnutí a uvážení. Vždy nás nanovo zastaví ďalšia a ďalšia hranica. Na každej hranici najskôr telo uvedieme do pokoja a upokojíme aj myseľ. Nemá zmysel pokračovať, ak je v nás veľký nepokoj a ženú nás nevhodné motívy. Najskôr nájdeme pokoj, až potom budeme pokračovať ďalším krokom bez násilia. Ásanu formujeme stupňovito krok po kroku.
Účinky na zdravie sa pomocou tejto ásany dajú rozlíšiť tie, ktoré sú vyvolané telesnou aktivitou, ale nás zaujímajú práve tie, ktoré sú trvalejšieho rázu a vyvolané sú aktivitou vedomia.
Zostava ásan:
1. kozmická modlitba (kap. 3)
2. Váha (kap. 3)
3. Trojuholník v ľahu na chrbte
4. ryba (kap. 6)
5. kliešte
6. Andrejov kríž (kap. 1)
7. trojuholník (kap. 6)
O joge < Články o joge < joga a rakovina < späť
Obsah < späť
